Prvé, čo mi napadne keď vidím skratku NOLA je premostenie Námestova a Los Angeles, ale jedná sa o akronym pre New Orleans, Luisiana. Neviem či existuje aj nejaké iné New Orleans, o žiadnom ďalšom som nepočul, ale dajme tomu. Nechajme im to , keď sa tým toľko oháňajú. Každopádne, poďme na vec. Konečne sme dorazili do mesta na ktoré som sa tak dlho tešil, ale nikdy som sa tam nedostal, pretože je tak trochu odruky, osamotené na juhu Spojených Štátov. Mesto leží v detle rieky Mississipi, ktorá bola, a stále je, dôležitou riečnou dopravnou tepnou. To sa prejavilo na histórii mesta, po tristo rokov New Orleans putovalo z rúk do rúk. Zhrniem to v krátkosti. Francúzske kráľovstvo 1718–1763 Španielske kráľovstvo 1763–1802 Francúzka Republika 1802–1803 Spojené Štáty Americké 1803–1861 Luisianska Republika 1861 Konfederácia 1861–1862 Spojené Štáty Americké 1862– Aspoň tak je to podľa Wikipedie. Každá epocha niečo v meste zanechala, a dnes je to veľmi zmiešané, multikulturálne mesto. Nájdete tu všetky možné rasy, pričom dominujú černosi. Do architektúry mesta sa podpísali najmä Španieli a Francúzi. Po druhých menovaných nesie meno aj historická časť mesta, French Quarter. Tamer celá sa skladá z malých domov so železnými balkónami. Zrejme aby na nich poobede posedávali, popíjali šampanské a jedli syr. Viete, proste Francúzi :D V úzkych uličkách francúzkej štvrti som najradšej trávil čas. Prechádzkami, obdivovaním jedinečných budov. Na každom rohu jazz klub, nejaký muzikant, človek sa zastaví, popočúva, hodí nejaké tips a ide zase ďalej. Na niektorých miestach čas akoby sa zastavil, neexistuje nič len tichý zvuk trúbky medzi kvetmi a domami natlačenými na seba. Balzam na dušu v tomto uponáhľnom svete. Dokonalé. Každý, kto čítal dobrodružné romány z divokého západu, počul o parníkoch na rieke Mississipi. Tých s červeným kolesom, čo plávajú hore dole po rieke. Jeden nám ušiel pred nosom, ale okamžite sme si objednali lístky na ďalšiu plavbu. Nebolo to úplne ako v knižkách, neprežili sme žiadne veľké dobrodružstvá, len sme sa previezli po rieke v rámci mesta, ale proste, treba si plniť detské sny :) Svojho času bolo mesto New Orleans najbohatším v Amerike. A to hlavne preto, že to bolo centrum obchodu s ľuďmi. V meste sa nachádzali desiatky firiem zaoberajúcich sa predajom otrokov. Naprv hralo veľkú rolu pri importovaní ľudí z Afriky, a neskôr, po zakázaní medzinárodného obchodu, sa stalo centrum pre domáci obchod. Ak ste pozerali film 12 rokov otrokom, tak hlavného hrdinu Salomona Northupa po únose previezli práve do New Orleans, kde bol predaný. Aj jeho príbeh rozpráva jedna z pamätných tabulí umiestnených v meste. Ešte jeden malý detail, ktorý pridáva mestu na skvelej atmosfére. Dopravným prostriedkom tu nie je klasické metro, ale električky. Staré, plusmínus storočné stroje, pomaly sa prepletajúce ulicami. No rush, pohodička :) (obrázok som drzo pajcol z netu, niesom z tých cestovateľov čo si robia fotky a selfie všetkého a so všetkým, namiesto fotenia si užívam daný moment, a potom tu nemám čo dať) Ako spieva kapela The Animals, There is a house in New Orleans, they call a rising sun. Táto pesnička nieje ich autorská skladba,je oveľa staršia, a nevie sa, čo sa v pôvodnej verzii pod tým domom myslelo. Berúc do úvahy bohatú históriu tohto miesta to mohlo byť naozaj čokoľvek. Pre mňa ale navždy domom vychádzajúceho slnka bude tento náhodný domček ktorý som odfotil niekde vo Francúzkej štvrti :)
0 Comments
Je to moje tretie leto v USA. Čiže tretíkrát som strávil 4. Júla v Amerike. Amíci vždy robia ohňostroj a mne to nikdy nevyšlo ho vidieť, vždy nastali komplikácie a nič z toho nebolo. Tušil som ale že New Orleans ma nesklame. A všetko vyšlo ako malo, žiaden dym, výhľad tiež dobrý.... A keď som tam tak stál a snažil sa dostať do nejakej tej "slávnostnej nálady", uvedomil som si, že mi to je vlastne aj tak úplne ukradnuté. Fakt len že si môžem dať check v kolónke ohňostroj v ďeň , ktorý pre mňa nič neznamená.
Kamarát Nevin mal za sebou náročný deň, po asi dvoch hodinách jazdy odpadol ako hruška, a tak som prevzal kormidlo. Náročná noc na diaľnici, spoločnosť mi robila len káva, a niekoľko albumov kapiel Switchfoot a Coldplay. Dostal som nás cez obidve Karolíny, až na hranicu Georgie. Ráno sme sa už ale zobudili v hlavnom meste, v Atlante. Nevinove deti sme vyložili u mamy, a zastavili sme sa v centre. Jediné čo ma v Atlante naozaj zaujalo je táto budova, Flatiron Building. Nachádza sa v centre mesta, a podobnosť s jej menovkyňou v New Yorku nie je vôbec náhodná. Podľa všetkého, nejaký týpek architekt dostal skvelý nápad, tak postavil túto budovu v Atlante. Pár rokov po ňom iný týpek architekt, ktorý už nemal tak dobré nápady, zobral tento nápad, trošku ho upravil, dorobil pár poschodí, prepísal meno autora, a bola na svete "nová" budova. Trochu mi to pripomína nás vysokoškolákov :D Cesta po ktorej som šoféroval v noci bola nudná, ale aspon sa trochu vlnila, hore dole, vpravo vľavo. No úsek smerom k pobrežiu už bola len neskutočná nudná čiara, a míle do naše ďalšej zastávky len pomaličky ubúdali. S veľkými očakávaniami sme dorazili do Mobile, Alabama, ale naše prekvapenie snáď nemohlo byť väčšie. "Downtown" bolo len pár postarších domov spolu s obrovskými mrakodrapmi. Vytváralo to neskutočne neprirodzený dojem. Majú tam tiež prístav, starú pevnosť z čias plusmínus 17 storočia, a nejaké budovy s balkónami, typická južanská architektúra. Takže ako zastávka po ceste, na hodinku - dve celkom fajn, pustiť si Sweet Home Alabama, a šup smerom na New Orleans. Bol to rušný deň, za menej než 24 hodín sme prešli cez štáty Maryland, Virgínia, Severná Karolína, Južná Karolína, Georgia, Alabama, Mississipi a Luisiana. Keď to tak prepočítam, tak v názve malo vlastne byť osem, ale viete, matematika je tažká... :D
Je to známa história, ruský psychológ odmenený nobelovou cenou, Ivan Petrovič Pavlov, vytvoril u psov podmienený reflex, Keď to veľmi skrátim, dokázal naučiť psov slintať na signál, ak ste o tom nepočuli, viac info tu: www.dobrenoviny.sk/c/65334/ako-pavlov-objavil-podmieneny-reflex- Ja som podobný reflex naučil sám seba, a zistil som to až keď sme zastavili niekde na pumpe pri Annapolise. Všetky roadtripy ktoré som prešiel mali spoločný menovateľ, práve tie dlhé noci, tie presladené kávy, a nekonečné hodiny na diaľnici. A stačila jedna návšteva Seven Eleven, jedno kafe s francúzkou vanilkou, a bolo to naspäť. Ten skvelý pocit, keď viete že je niečo pred Vami. Neviete že čo, ale niečo, niečo určite. A viete, že je to niečo nepoznané, miesto ktoré nepoznáte, kde ste ešte neboli, ale neviete sa dočkať momentu kedy ho objavíte. Prudko návyková vec toto :) Takže, I am on the road again :) |
Archives
July 2018
Categories |