Prvá vec, ktorú sme ráno spravili, bola návšteva banky, aby sme mali na večer nejaký ten kapitál :) Samozrejme, vidíte jednu pajcku na kope jednodolároviek, ktoré sme si vybrali, aby sme mohli dávať sprepitné na cruise :) Teraz k Vegas. Najprv sme sa zašli previezť na Hoover Dam, a využili poslednú príležitosť poblúdiť. Zas sme nejak divne odbočili, a voviedlo nás to do nejakého štátneho parku. Tak sme sa namiesto diaľnice previezli po bočných cestách, vlastne to nebolo na škodu. Prešli sme sa po priehradnom múre, a zamierili naspať do mesta. Okrem tepla a kasín toho vo Vegas veľa nie je. Jednou z výnimiek je táto tabuľa, ktorá stojí a južnom konci Las Vegas Boulevard, známom hlavne ako „Strip“. Turistov vchádzajúcich do mesta víta už od roku 1959. Vychytať moment keď tam nikto nezavadzia je tak trochu nadľudský úkol :) Strip si predstavte ako jednu rovnú dlhú ulicu. Je to hlavná tepna Vegas, všetko podstatné nájdete tu. Keď po nej idete, tak sa vám po stranách striedajú kasína, každé s inou tematikou. Paríž s Eiffelovkou, New York s Empire State, Egypt s pyramídou, Benátky s gondolami, a tak ďalej. A všade obrovský počet ľudí - turistov aj promotérov, ktorí sa vám snažia niečo predať. Od fľašiek vody, cez suveníry, výlety, až po kokaín. My sme radšej zapadli do kasína skúsiť šťastie. Samozrejme, dopadlo to zle, automaty boli nejaké hladné, takže sme vyprodukovali stratu pár dolárov, ale bolo nám to úplne jedno, však kto bol vo Vegas a nezahral si, to je to isté ako by bol na Bahamách a nezaplával si, alebo v Prahe a nepovedal „Ty vole“ :) V kasíne nie sú okná, aby ste nevnímali čas. Takže ani sme sa nenazdali, a bolo osem preč. Akurát čas sa posilniť, tak sme si ešte zašli na čínu, vrátili auto, a na letisku zistili, že máme príliš ťažký kufor. Takže pár vecí na seba, pár vecí vyhodiť tak aby sme to mali akurát, a šup do lietadla, lebo sme vedeli, že keď ráno vyjdeme z letiska, privíta nás metropola slnečného štátu - Miami :)
0 Comments
Mrakodrapy v New York City sú veľké. Ale nikde sa človek necíti tak maličký ako v horách. A obzvlášť v Yosemitskom údolí, v ktorom sme sa ráno zobudili. Nachádza sa tu množstvo vysokých kopcov, a tým pádom aj skvelých trás na túru. Minuloročný výstup na Half Dome bol pre mňa jeden z naj dní v živote, ale predsa len prišiel som tu o rok starší, človek sa už necíti toľko pri sile ako kedysi :D Robím si srandu, prišiel som nabudený až som mal chuť trhať skaly, ale bol to náš desiaty deň cestovania, a tak sme si po zhodnotení síl radšej dali oddychovku. Vybrali sme sa na Four Mile Trail, ktorej koniec sa nachádza na Glacier Point, a ponúka skvelý výhľad na celé údolie. Dúfam že to bolo skorou rannou hodinou, ale náš orientačný zmysel si tento deň zobral voľno. Po celom údolí funguje niečo ako hromadná doprava, a aj keď tú z NYC poznám veľmi dobre, v tej Yosemitskej, ktorá ma mimochodom tri autobusové linky, som bol stratený. Správnu zastávku a správny autobus sme našli až s pomocou jednej dôchodkyne, a kým sme sa dostali na začiatok Four Mile Trailu, bolo pol jedenástej. Ináč, názov je klamlivá reklama, v skutočnosti má táto trasa 4.8 míle, totižto keď robili novú trasu tak ju trochu predĺžili, ale názov sa ponechal. Začiatok trasy je pomerne strmé stúpanie, ale s každým metrom je výhľad lepší a lepší. Napríklad na Yosemitské vodopády, bez vody... V dnešnej dobe sa už nedá veriť ani prírode... :D Keď už sme vyliezli hore, tak druhá časť už je v pohode, ide sa viacmenej po rovine až do cieľa na Glacier Point. Je to super vyhliadka vidíte na všetko, a hlavne na moju srdcovku Half Dome. Takže si tam sedíme, chillujeme, nikde sa neponáhľame, jak praví amíci žujeme jerky - sušené mäso, počasie nádherné... Zase raz jedna chvíľa, ktorá sa stala peknou spomienkou... Po návrate k autu sme si dali sprchu, chvíľu oddýchli, a vydali sa na našu poslednú cestu, pretože pred nami ležala naša finána destinácia, samotné hlavné miesto svetového hazardu - Las Vegas!!! Noooo...... pred nami nieje úplne presný pojem :) pred nami bola ďalšia nekonečná nočná cesta cez pustatinu. 6 hodín cez Nevadskú púšť, napríklad neďaleko od známej Area 51. A fakt neviem čo tam robia, ale králiky v tejto oblasti sa správali nejak divne - stáli pri krajnici, a keď bolo auto tak tri metre od nich, prebehli popred auto na druhú stranu. Fakt nejaké zmutované sú :)
Po toľkých hodinách v aute človeku vytrávi, a ako sa vraví, keď si hladný niesi to ty. Niekomu sa stane že je nervózny, iného bolí hlava. Nám sa stalo že sme nechtiac odbočili na vojenskú základňu v Indian Springs. Za tmy to vyzeralo ako kopec svetiel. Tak reku, to je naisto mesto, určite tam nejaká reštika bude. Až keď sme išli koridorom z ôstnatých drôtov tak nám to doplo. Nasledovala šikovná otočka, a našťastie nás nikto neriešil. Možnosť B, strava z benzínky, nám po 10 dňoch na cestách prišla horšia ako nechať sa zastreliť na spomínanej základni, tak sme si počkali až do Vegas, a tam sme sa o tretej v noci napapkali v Checkers ako páni. A posledný krát sme zaľahli v našom oddanom Forde na odpočinok. Tak dobrú noc :) Vzdialenosť medzi Los Angeles a San Franciscom nie je až tak veľká, asi 6 hodín autom. Rozdiel v klíme je ale obrovský. Obe ležia pri Tichom Oceáne, ale LA sa nachádza v tropickej, takmer púštnej krajine, rastú tam palmy a zvykne byť horúce. Naproti tomu severnejšie SF je kopcovité, vďaka nejakým morským prúdom je tu klíma oveľa chladnejšia. Spomínané prúdy spôsobujú aj časté hmly. Minulý rok mi nebolo dopriate vidieť Golden Gate Bridge, aj keď som bol hneď pri ňom. Husté hmly sa vznášali nad celým zálivom, takže som bol rád ak som zahliadol obrys bližšieho piliera. Druhá šanca prišla o rok neskôr, a krajšie počasie som si nevedel predstaviť. Nádherný slnečný deň, teplota tak akurát a výhľad na kilometre. Tak som si dal záležať na tejto fotke, špeciálne som sa pre ňu prezliekol. Rovnaké miesto, rovnaký chlap, rovnaké oblečenie, iba na topánky som zabudol :) Výrazne červený most sa na pozadí okolitej krajiny vynímal perfektne, a my sme sa rozhodli peši ho prejsť. Má síce dĺžku 2 737 metrov, ale kľudne by som po ňom zašiel aj dvakrát toľko. Na druhej strane je možnosť vyjsť na malý kopec, z ktorého je super výhľad na most, a za ním nachádzajúce sa mesto. ideálne miesto na robenie fotiek, škoda že sme nemali slnko za sebou. Ak tam pôjdete chodťe v poobedňajších hodinách a budete mať super svetlo. Mne osobne toto úplne stačilo, po to som tam prišiel. Takže sme si ešte šli splniť "must see". Hlavne sme sa prešli po kopčekoch, pár hodín sme strávili na Fisherman's Wharf, poobdivovali sme staré električky. Nachádza sa tam aj známy Pier 39, so svojimi pestrými farbami, obchodmi, a tuleňmi. Nemohla chýbať strmá Lombard Street, tento rok sme si vystáli kolónu a zviezli sa po nej autom. Na západ slnka sme vybehli na kopec Twin Peaks, a pozreli sme si ho zhora. Ale vietor bol neznesiteľný tak sme tomu moc nedali. Chvíľu sme pokukali, a hneď zbehli naspať dle do mesta, a radšej sa poflákali po uliciach. Doprava je tam dosť komplikovaná, a musím priznať že ma tam vytrúbili jak nikdy predtým :D Jedna vec je vidieť niečo cez deň, a úplne iná v noci. A keďže sme boli ešte od rána očarení mostom, rozhodli sme sa skončiť presne tam, kde sme začali. A teda to posledné, čo sme v San Franciscu videli, bol umelecky povedané Golden Gate vo večernom šate :)
Konečne. Konečne sme sa ráno zobúdzali v krásnej čistej posteli. Po troch nociach na cestách a provizórnom spaní v aute to bol skvelý pocit. Samozrejme, nikomu sa vyliezť spod perín nechcelo, takže sme leňošili, a vyhrabali sme sa až keď sme zistili, že za chvíľku končí podávanie raňajok. Posilnení cereáliami s mliekom a chlebom s džemom sme naložili veci do auta, a v čase obeda vyrazili do Hollywoodu. Tam to bola klasika – chodník slávy, nápis, Griffithove Observatórium. Mne sa LA proste nejak nepáčilo ani pred rokom ani teraz, všade strašne veľa turistov a gýču, oveľa viac som si užíval tiché miesta s atmosférou. Tak som bol rád, keď sme vypadli smerom na sever. Zdalo sa, že náš deň už končí. Nikde sme sa ale neponáhľali, tak sme odbočili z cesty, a zašli na pobrežie. Bola to nejaká oblasť zbohatlíkov, ani len pláž pre verejnosť tam nebola. Všade tabuľky STOP, zákaz vstupu, súkromný pozemok. A dve tetušky sediace na stoličkách na nás škaredo pozerali, nemali sme tam vôbec čo hľadať. Ale čo Vám poviem... nestáva sa každý deň, že máte možnosť sledovať západ slnka do Tichého Oceánu priamo zo súkromnej pláže :) Nakoniec sme si spravili ešte jednu malú zastávku - Solvang. Je to mesto asi dve hodiny jazdy od LA. Bolo založené dánskymi prisťahovalcami, a zachovalo si svoj európsky ráz. Každá budova, od hotela až po verejné wécka je postavená v historickom štýle. K tomu veterné mlyny, všetko vysvietené ako na Vianoce, celé mesto vyzeralo ako z rozprávky od Hansa Christiana Andersona. Bol už večer, skoro všetko zavreté, tak sme si aspoň dali malú prechádzku, kúpili nejaké suveníry, fľašu kalifornského vína, odfotili si photo gallery s názvom GERLACH, a pobrali sa ďalej.
Fotka je stiahnutá z internetu, za tmy boli strašné fotky :) Už dlhé roky je Coldplay mojou srdcovkou. Keď vyšiel album A Head Full Of Dreams, skladba Birds sa mi páčila najviac. Toto je jej videoklip : Po jeho zhliadnutí som sa automaticky začal zaujímať, čo to je za miesto a zistil som, že sa jedná o Salvation Mountain. Leží v Kalifornii, neďaleko Mexických hraníc a postavil ho istý Leonard Knight. Toľko úvod :) My sme sa po návrate z Havasupai dali trochu dokopy, a riešili čo ďalej. Trochu sme si oddýchli, a následne sme sa vydali na ďalšiu nočnú cestu. A rozhodli sme sa ísť práve na Salvation Mountain. Celú noc sme sa striedali za volantom, a ráno sme už boli v Kalifornii. Zdriemli sme si na parkovisku, ale nebolo to nič moc, tak pred siedmou ráno sme už boli pri kopci. Zrejme aj kôli rannej hodine tam bol kľud, a mohli sme nerušene nasávať špeciálnu atmosféru s pohľadom na kopec, ktorého dominantou je veľký kríž a nápis God is love - Boh je láska. Samozrejme, nemohla chýbať fotečka ako vystrihnutá z videoklipu :) Zo zvyšku cesty do Los Angeles si nepamätám nič. Nakoľko sme s Palim šoférovali väčšinu noci, tak sme spali ako poleno. Po posledných dňoch, ktoré boli dosť fyzicky náročné, sme nemali chuť sa za ničím naháňať, tak sme zvyšok dňa strávili chillovaním na Venice Beach, odkiaľ sme si zašli len na jedlo do Chipotle. Prechádzali sme sa po pláži, pozerali sa na miestnych umelcov, túlali sa v obchodoch a Pali si kúpil nové šľapky. Škoda len, že počasie sa trochu pokazilo, bolo zamračené a fúkal chladný vietor, takže oceán bol prakticky prázdny. Lenže povinnosť je povinnosť, tak sme napriek nízkej teplote zhodili tričká, a vbehli tam aspoň na chvíľu. Na minuloročnú srandu sa to ani nechytalo, ale ku koncu dňa sme ešte v diaľke videli skákať delfíny, tak sa to trochu vyrovnalo.
Predstavte si ticho. Absolútne. Spíte, spokojne sa v snoch túlate po krajine zázrakov, keď tu zrazu začne niečo strašne vrieskať. Strašne, strašne hlasno, a vy vôbec netušíte ktorá bije, až po chvíli vám dôjde že ste v zamknutom aute na parkovisku spolu so stovkou iných áut, a to čo vrieska je alarm, ale až po dlhšej chvíli vám dôjde že to je alarm na vašom aute. Obzeráte sa, zisťujete čo sa deje, ale okolo seba vidíte len tri mátohy, ktoré sú na tom rovnako ako vy, snažia sa zistiť kde je sever a rýchlo nájsť kľúče od auta, nech ten debilný zvuk prestane, ale neviete si spomenúť kde ste ich večer nechali. Neskutočná facka, sny sú dávno za horami za dolami, a keď nastane konečne ticho, zistíte, že máte tep tak 500 za minútu. Ja zobúdzanie sa a vstávanie všeobecne neobľubujem, ale toto bolo jedno z najhorších v živote :D Veru nevydarený začiatok dňa. Vlastne celý začiatok bol nejaký nevydarený. Pred vstupom bol strážca, ktorý nás zastavil, a nechcel nás nechať ísť ďalej. Pýtal sa na rezervácie, a keď sme mu povedali že nemáme, zapísal si naše meno s tým, že sa budeme musieť nahlásiť dole v dedine a zaplatiť poplatok. Popravde, chceli sme sa tomu vyhnúť, lebo to bola celkom pálka, tak sme dúfali, že sa nám v dedine podarí nejak prešmyknúť. Aby toho nebolo málo, prinútil nás zobrať si so sebou spacáky aj stan, čo bolo spolu s nákladom vody na celý deň hrozné bremeno. Čakala nás totižto 13 kilometrová cesta do dediny, a potom ešte cesta k vodopádom. Nuž, začali sme šľapať. Prvá míľa je strmý zostup na dno kaňonu, a zvyšok idete už viacmenej po rovine, ale povrch je často štrk alebo piesok, takže o to namáhavejší je pochod. Takže sme išli týmto kaňonom, a málokedy sme stretli nejakého človeka. Pár turistov a pár kovbojov, ktorí občas ženú mulice cez kaňon. Je to popri helikoptére jediný spôsob, ako dostať všetko potrebné do dediny. Vrátane pošty, Supai je posledná dedina v USA, do ktorej sa nosí pošta na koňoch. Po pár hodinách sme narazili na prvú známku civilizácie – tabuľku s nápisom Supai, a šípkou naznačujúcu smer do dediny. Už sme neboli ďaleko od dediny, kde nám bol po príchode dopriaty nadštandardný servis. Strážca z vrcholu kaňonu nás nahlásil vysielačkou, takže pred dedinou čakal starý na koni, zapísal si nás a nasmeroval na chodník smerom k tourist office, aby nás náhodou nenapadlo prešmyknúť sa okolo, presne tak ako sme plánovali. A znova čosi povedal do vysielačky v ich indiánskom jazyku, to že nás nahlásil ďalej sme pochopili až keď sme uvideli pred officom indiánku čakajúcu na nás. Nechcela si nechať ujsť šancu ošklbať nás, keďže sme už boli na mieste a mala nás úplne v hrsti. Vytiahla kalkulačku, a vypočítala, že musíme zaplatiť vyše 500 dolárov. To sme samozrejme nemohli, tak sme využili skúsenosti z poľských trhov, a začali zjednávať. Argument že cenník majú zverejnený na webovej stránke nepomohol, a zrazu sa (napriek slovám strážcu z vrcholu kaňonu) jednodňový výlet uskutočniť dal, ale stál viac ako dvojdňový. Logika žiadna, ale nemali sme na výber, tak sme nakoniec zaplatili 250 dolárov, a pobrali sa cez dedinu k vodopádom. Oproti mojím očakávaniam mala Supai pár zvláštností. Napríklad, všade bolo strašne veľa psov, nechápem čo s nimi robia, ale bolo ich tam neskutočne veľa. Tak celkove to trochu pripomínalo rómsku osadu, nielen psy ale napríklad aj bordel, vôbec sa nestarajú o svoje domy. Každopádne, nechali sme dedinu za sebou, a kráčali k prvému z troch veľkých vodopádov, Havasu Falls. Keď sme ho dosiahli, neverili sme vlastným očiam, nádherná modrá voda v kontraste s červenými skalami a zelenou prírodou mi totálne učarovala. Samozrejme, nedalo sa nevyužiť situáciu, tak sme naskákali do vody a poriadne si to užili :) Po tom, čo sme sa vybláznili, sme pokračovali k druhému vodopádu - Mooney Falls, ktorý je najvyšší. Cesta bola pomerne dlhá, a keď sme k nemu dorazili ocitli sme sa nad vodopádom. Výhľad bol super, ale dole neviedol žiadny chodník, iba niečo ako prakticky zvislé schody/tunel/rebríky/reťaze, ktoré boli od vody z blízkeho vodopádu totálne klzké. Povzbudení tabuľou upozorňujúcou, že zostup je len na vlastné riziko, sme sa opatrne dostali pod vodopád a na chvíľu sa vykvasili do príjemne chladnej vody. Všetko alebo nič – tak by sa dalo definovať heslo tohto dňa. A preto, aj keď sme nemali času nazvyš, povedali sme si že to dotiahneme do konca. Do konca rozumej až k posledným vodopádom zvaným Beaver Falls. Tie sú ešte tak 4-5 kilometrov ďalej každým smerom. Nasadili sme teda slušné tempo, ale teraz už sme šli cez totálnu divočinu. Niekedy ani žiadny chodník nebol, proste jediný spôsob ako sa dostať pomedzi dve skalné steny bol ísť riekou . Už sme už ani nevedeli, či ideme správne, lebo sme vôbec nikoho nestretali, chodník bol sotva badateľný medzi divoko rastúcimi rastlinami, a niekedy sa nám úplne strácal, tak sme to riešili či už riekou alebo presekávaním sa cez porast. A keď už sme uvažovali nad otočkou, stretli sme konečne nejakých ľudí, ktorí nás uistili že sme maximálne 10 minút od vodopádu. Potešení sme teda došli posledný kúsok okolo jedinej palmy v okolí a konečne sme boli odmenení výhľadom na kaskádovité Beaver Falls. Obed s týmto výhľadom mi chutil tak ako už dávno nie :) Čas bol veľmi pokročilý, a preto bol čas vybrať sa naspäť. Tentokrát sme ale už išli proti prúdu rieky, teda stále mierne do kopca. A pomaly ale isto sa na nás začala prejavovať únava z posledných dní a dnešnej náročnej cesty. Rovnaká cesta sa mi zdala o dosť náročnejšou. Keď sme už prešli kus cesty a vyliezli hore po rebríkoch pri Mooney Falls, dostali sme skvelý nápad – poďme naspäť dole a poriadne sa naposledy vybláznime na tomto mieste kde sa už pravdepodobne nikdy nevrátime!!! Ondrej a Aneta naše nadšenie nezdieľali, ale my sme zišli zase dole a vytvorili si jednu z najlepších spomienok ever :) Do dediny sme prišli tesne pred piatou, akurát tak aby sme si zobrali tie nešťastné spacáky, a vydali sa hore kaňonom k autu. Už sme boli poriadne unavení, a aj voda nám dochádzala. A to sme zabudli na jednu podstatnú vec, na štandardných túrach zväčša najprv ideš do kopca, a vraciaš sa z kopca. Ale táto bola opačná – celý čas sme išli po dne kaňonu, a až na konci nás čakal veľmi strmý míľový výstup po serpentínach. Zozbierali sme posledné sily, a s oddychom po každom kúsku sme to dobojovali až na vrchol. Podľa mobilu sme mali v nohách viac než 63 000 krokov a 53 kilometrov. Ale nikto nám už nemôže povedať, že táto túra sa nedá spraviť za jeden deň :)
Výdatné raňajky sú základ, to vedia aj deti na prvom stupni základnej školy. O to viac, keď sú zdravé, a servírované na úrovni :) Takže po prekvapivo dobrom spánku v stane postavenom na mäkkom piesku, sme riešili čo teraz. Rozhodli sme sa ísť skúsiť získať nejaké miesta na tour do Antelope Canyon, čo sa nám našťastie podarilo najlepšie ako sa dalo - po rýchlych diskusiách sa nám podarilo dostať sa hneď na prvú rannú tour, takže sme nemuseli márniť vzácny čas čakaním. Tento kaňon patrí indiánom, takže nám neplatil náš preukaz do národných parkov, a doplácali sme extra dvacku za tour, a k tomu osem za vstup na indiánske územie. Takže s daňou nejakých tridsať babiek, ale znovu, veľmi zaujímavý výlet. Sprievodca nás vzal na spodný okraj kaňonu, ktorý vytvorila víriaca sa voda, ktorá steny pomaly obrusuje. Tam sme vstúpili dovnútra, a cestou k hornému okraju sme si užívali neskutočnú hru svetla v tenkom kaňone. Byť späť na dennom svetle bol trochu šok, ale prežili sme ho. Našťastie na ďalšiu zastávku sme to nemali vôbec ďaleko, vyslovene pár minút. Pre mňa to ale nebolo nič nové, pretože zvyšok dňa sme mali podobný ako minulý rok - Horseshoe Bend a Grand Canyon. Prišli sme, popozerali sme, dali nejaké fotky, a išli zas ďalej. Toto miesto je taká polhodinová záležitosť. Ale aby bolo nejaké vzrúšo, zistili sme že máme nejak málo paliva. Málo tak, že nedôjdeme ani na najbližšiu pumpu. Keď ste niekde v civilizácii tak sa nemusíte príliš stresovať, ale nachádzali sme sa v pustatine, takže situácia bola zlá. Aj to, čo v GPS vyzerá ako slušne veľké mestečko, je v skutočnosti pár stodôl. Vedeli sme, že do Tuba City nám to nevydá, ale našťastie sa v hodine dvanástej na obzore objavil GAP Expres 525. Dve budovy uprostred ničoho, ale podľa billboardu tam niekde nájdete aj clean restroms a ATM, takže ak pôjdete okolo, určite sa zastavte :) Po natankovaní plnej nádrže, a po zistení že Pali bude musieť chodiť bosý, lebo jedna jeho šľapka ostala ležať na parkovisku pri Horseshoe Bend, sme sa s úsmevom na perách pobrali smer Cameron. Naša predstava bola taká, že sa jedná o centrum oblasti, živé mestečko, ale kdeže, zas to bola jedna prdel sveta. Našťastie sa tam dalo najesť v Burgerkingu, a hneď vedľa sme si kúpili magnetky, takže sme mali všetko čo nám nevyhnutne bolo treba, a mohli sme v dobrej nálade pokračovať na Grand Canyon. O jeho veľkosti sme sa presvedčili, keď sme sa rozhodli zájsť na malú prechádzku. Môžete si vybrať rôzne trasy, pričom ta najdlhšia má dva dni. My sme vyrazili len tak, bez cieľa. Šľapali sme dve hodiny, a aj tak sme sa prakticky nikde nedostali (ako vidno na nasledujúcej fotke), a nakoniec sme boli radi, že sme sa stihli vrátiť hore do západu slnka. Dali sme sprchu v miestnom kempe, lebo po dni v púšti to bolo fakt treba, a vyrazili sme na nočnú cestu do ďalšej indiánskej rezervácie. Keď sme po pár hodinách nudnej cesty vstúpili na územie indiánov, neveril som vlastným očiam. Bola už dávno tma, a všade bol kopec divej zveri, jelene, srny, losy... desiatky a desiatky kusov, za celý život na Orave som nevidel ani polovicu toho, čo som tam videl za hodinu. Museli sme drasticky znížiť rýchlosť, takže cesta sa nám predĺžila, a keď sme konečne dosiahli parkovisko na Hualapai Hilltop, tak sme sa okamžite oddali vytúženému spánku.
Často, čiže každý večer, sme riešili tú známu dilemu, kde by sme mali na noc hlavu skloniť :) Na mizernom nete som našiel nejaký camp, ktorý bol na okraji Black Canyonu, tak sme zamierili tam. A keď sme už boli na mieste, omrkli sme aj samotný kaňon. A bola to veľmi príjemná zmena, kúsok prírody bližší Slovensku, a keďže doma je doma, zahrialo ma to pri srdci a pomohlo, aby som nebol homesick. Bohužiaľ, tabule ktoré na každom rohu sľubovali prítomnosť medveďov klamali :( A následne sme s to našili priamo cestou US550, známu aj pod názvom Million Dollar Highway. Začína v nejakom malebnom mestečku ktorého názov si absolútne nepamätám, ale vyzerá krásne, neviem prečo som si ho neodfotil keď som mohol, jedinú fotku mám zhora Na iných cestách máte vyhliadky, čiže miesta kde je odporúčané zastaviť a kochať sa pohľadom. Či výhľadom? To je fuk, každopádne, na tejto ceste ich netreba :) na každom kúsku, každej zákrute je výhľad kde sa človek môže zdržať hodiny. A tak sa prepletáte spolu s cestou cez hory, a aj cez miesta, kde by ste cestu nečakali. Mne sa strašne páčilo miesto, kde niekedy prebiehala cez zlatú horúčku ťažba zlata. Malo taký ten nádych histórie, nie ako v múzeu, ale pravý nefalšovaný originál, vyzeralo to presne tak ako som si to predstavoval keď som v detstve čítal knihy o divokom západe. Hneď som sa cítil o 10 rokov mladší :) Mestečko duchov, nejaké budovy na ťažbu, koľajnice a tak :) Nejak to tak vyšlo že sme mali historický deň, lebo našou ďalšou zastávkou bol národný park Mesa Verde. Keď sa tak zamýšľam, sú to snáď jedny z najstarších budov v USA. Niektoré časti sú vraj tak plusmínus tisíc rokov staré. Slúžili ako obydlia indiánov, mali tam všetko čo potrebovali, a hlavne boli perfektne chránení útesom nad hlavu. Zistili sme ale, že nám zlyhalo plánovanie, nepočítali sme s tým, že k samotným indiánskym obydliam to je oproti GPS ďalších 45 minút každým smerom, tak nám to nejak prestalo vychádzať. Takže sme si museli nechať ujsť miesto, kde sa stretajú 4 štáty, a vďaka Anetke ktorá uháňala s vetrom o preteky, sme stihli zlatý klinec programu – Monument Valley, miesto známe z ikonického filmu Forrest Gump, tam kde sa zastavil. A v lúčoch zapadajúceho slnka sme ho mali perfektne nasvietené :) To už sme vymenili príjemné hory Colorada za púšť. Takže znova sme šli červenou krajinou, pomedzi kríky a kaktusy až do Page v Arizone. Tam sme narazili na neobvyklý problém – plný camp. Proste nebolo pre nás miesto, jak pre svätú rodinu v Betleheme :D Tak sme si tak aspoň dali sprchu, a vyriešili to ako oni, čiže zašli za mesto. Ale žiadne narodenie Mesiáša sa nekonalo, a namiesto maštale sme si postavili takýto tisíc hviezdičkový hotel, a keďže sa nám nechcelo ho dostavať, mali sme perfektný výhľad :)
(az nájdem fotky tak ich doplním) Ráno sme sa prebudili u nášho Airbnb hostiteľa Marka, kde sme strávili super noc za lacné peniaze. Mali sme resty zo včera, takže sme vstávali skoro, aby sme to stihli. Ukázalo sa, že dinosaury sme hľadali na dobrom kopci, ale zo zlej strany, takže to už nebol problém nájsť na druhý krát. Následne sme ale pokračovali do oblasti Colorada Springs, pretože naša cesta pokračovala v Záhrade Bohov. To je doslovný preklad názvu skál, ktoré vôbec nezapadajú do okolia, keďže táto časť Colorada je skôr taká do zelena, niečo ako naša slovenská príroda. Aj preto tieto červeno sfarbené skaly, ktoré sú mimochodom skvelou lezeckou oblasťou, skvele vyzerajú. Ako vravia amíci, last but not least, nás čakal kopec, ktorý má nadmorskú výšku 4302 metrov nad hladinou mora. Volá sa Pikes Peak, a na Slovensku by sme ho nemali šancu dať, a už vôbec nie tak rýchlo. Ale Amerika je krajina neobmedzených možností, a na úplný vrchol tejto obrovskej hory vedie luxusná cesta, takže sa vyveziete doslova celú vzdialenosť. A na vrchole nás čakala kôpka snehu, tak sme ju samozrejme využili :) Nakoľko Seven falls sme nakoniec vynechali, tak Pikes Peakom skončil náš tretí deň. Každopádne, úplne stačilo :) V oblasti Denveru sme navštívili ešte jedno zaujímavé miesto. Amfiteáter Red Rocks bol vytvorený na nádhernom mieste, v skalách asi 10 minút od mesta, a hrať tu koncert musí byť snom každého umelca. Takmer 10 000 ľudí a vystupujúci dostanú asi takýto výhľad: Po noci strávenej v našom oddanom forde, sme sa zobudili do chladného rána a zistili, že sme cez noc došli na celkom pekné miesto. Našou prvou zastávkou bol Canyonlands NP, nieje príliš známy, ale stála ponúka super výhľady na kaňony vytvorené v údolí pod Vami. Posledné miesto v Canyonlands, Mesa Arch, bol už akoby upútavkou na druhý z parkov, konkrétne Arches NP. Ono, tie kaňony sa na seba dosť tak podobajú, akurát že niektoré z nich sa vymykajú priemeru. A to je presne prípad Arches. Z nejakého dôvodu sa niektoré skaly rozhodli nespadnúť, a tak sa tu vytvorili sochy a oblúky, ktoré vytvárajú úžasný pohľad. Na koniec dňa, po nudných 500 kilometroch sme dorazili do Denveru, kde sme sa ešte presvedčili o tom že vystopovať dinosaura v dnešnej dobe nieje až tak ľahké. Nachádzajú sa tu totiž skamenené otlačky ich stôp, ale my sme sa ukázali neschopní ich pred západom slnka nájsť. Snáď budeme mať zajtra ráno pri druhom pokuse viac šťastia. Prišiel ten čas. Niekto s umeleckým cítením by povedal, že už znovu si leto podalo ruku s jeseňou. Ja vravím, že je znova september, a pred nami ďalšie cestovanie, nazývam to Západ extended :) Pretože trasa síce obsahuje aj miesta kde som už bol, ale so skúsenosťami a vedomosťami z minulého roku sa na to človek pozerá trochu inak. Začali sme tak ako minule, v Zione. Nešli sme však do parku, len prešli nejaký scenic drive, a pokračovali sme na ďalšiu zastávku, Bryce Canyon. Taktiež známa firma, tentokrát sme ale zišli dole do kaňonu na skvelú prechádzku. Krásne vyhliadky a tak. Ale najkrajšie bolo to neskutočné ticho, ktoré som dlho nezažil. Kráčate kaňonom, nikde nikoho, ani vietor tam nefúka. Ešte aj ozvena vlastných krokov je tlmená tou mäkkou horninou, takže to ledva počujete. Takisto hádzanie kameňov, úplne sa to stráca. Po mesiacoch vo večne hlučnom NY to bolo ako balzam na dušu. A ešte jedna vec, spojili sme sa (Ja a Pavol) s Ondrejom a Anetou, dvoma východniarmi, takže tento rok sme vytvorili takúto štvoricu :) Nie je to tradičný cieľ turistov, nekúpite si tam lístok. Potrebuje niekoho, kto Vás vezme dnu ako hosťa. Ja mám šťastie že kamarát, ktorý štandardne robí v Seattle, prišiel do NYC na krátky čas, tak sme chceli ísť spolu na večeru. Tá sa nakoniec konala na terase budovy Googlu, ale to prebieham.
Vždy ma zaujímalo, či sa tam majú zamestnanci tak dobre, ako v rečiach, čo sa šíria internetom. A verte mi, majú sa. Ani zďaleka to nie sú len kancelárske priestory. Okrem mnohých mikrokitchen, kde máte na výber z rôznych nápojov, koláčov, cereálií, ovocia a iných snackov, máte miestnosti na oddych. Tam máte napríklad biliard, pinpong, playstation, a tak ďalej, nechce sa mi to všetko vypisovať. Mňa najviac zaujala miestnosť, ktorá proste bola len na lego. Proste kocky lega, a môžete si niečo poskladať. A keď sme už odchádzali, tak sme sa zakecali s príjemným securiťákom, a ten nás poslal najesť sa do firemnej jedálne, ktorá je asi na úrovni 4 hviezdičkového hotela, pre ktorý som robil v Londýne. Zo švédskych stolov si navyberáte čo chcete, ja som si dal takúto rybu so zeleninou, s takýmto výhľadom :) Náš americký sen nie je ani zďaleka ideálny. Fakt sa tu potýkame s hromadou problémov. Ale najväčším problémom nie je to, že musíme na bazén každý deň kráčať skoro hodinu ráno a hodinu večer, ani to že je v gete, ani to že a v sebe diery a pumpa je tak slabá, že nečistoty vyberáme vedrom. Ani to že 10 dní voláme našej spoločnosti nech nám pošlú chlór, a oni majú totálne na háku, až kým neminieme všetko a ľudia sa im začnú sťažovať, že sme zavreli bazén. Sú to veci ktoré naserú, ale dá sa s nimi žiť.
S čím sa ale žiť nedá, je proste fakt, že minimálne štvrtina návštevníkov sú totálni idioti. Ale totálni! A väčšinou sa nejedná o deti, ale o dospelých. Ani nepamätám koľkokrát som sa s nimi hádal, a koľkokrát mi vynadali, keď nedokážu pochopiť základné veci ako žiadne behanie, žiadne šipičky, žiadne strkanie ľudí do bazénu a tak ďalej. Keď ich človek upozorní, tak sú urazení. Z nejakého dôvodu majú pocit, že lifeguard je len na stráženie detí, a keď sú starí, tak si kľudne môžu robiť čo chcú. Každý sa tu tvári jak Barack Obama junior, a pritom sa im na bývanie a aj bazén skladá celá Amerika, keďže sú to sociálne prípady a platené to je z daní. Minule asi niekto vyjadril svoj názor, a cez noc hodil do bazénu hovno. Fakt sa mi rozum zastavuje nad tým, čo sú to za ľudia. Nedávno zase, dedo ktorý pobehoval a strkal decká do bazénu, na moje upozornenie reagoval, že som len fucking lifeguard. Zdržal som sa komentára, aj keď ma toho mnoho napadlo, ale večer za mnou ešte prišla jeho dcéra, že som na ľudí príliš hrubý. Logika tristo. Fakt už chcem byť preč od týchto blbých ľudí, doma kde sú ľudia normálni, a priemerná inteligencia je v kladných číslach...... Aby to nevyznelo všetko tak smutné, tak tu aspoň dám túto fotku z bazénu :) Doniesol som si z domu taký prirodzený inštinkt, ktorý máme na Slovensku asi všetci. Keď počujeme niekoho v blízkosti trúbiť, alebo počujeme sirénu, automaticky spozornieme. Dáva to zmysel, keďže sirény a trúbenie majú slúžiť na upozornenie, ale tu to úplne stráca svoj význam. To, nad čím by aj priemerný americký vodič maximálne mávol rukou, je v NYC dôvodom na poriadne opretie sa do volantu. Počujete to prakticky stále. Stalo s to zvukovou kulisou, niečím čo jednoducho prestanete vnímať, a neodmysliteľne to k tomuto mestu patrí.
Z vrcholu Empire State som si všimol jednu strechu, na ktorej to celkom žilo. A zhodou náhod som sa tam ešte ten istý večer aj ocitol. Bol to jeden z takzvaných rooftop barov. Znalci angličtiny si už určite preložili že to slovo popsuje bar na vrchole strechy, a to je presne to, čo robí tieto bary výnimočnými. Určite nejaký pri návšteve New Yorku treba navštíviť. To sa vôbec nedá porovnať, keď si človek ide sadnúť do štandardnej slovenskej krčmy, a keď sa pri požívaní všemožných drinkov môžete kochať pohľadom na večernú panorámu mesta. Tri a pol decové pivo za deväť dolárov (plus tips), ale výhľad jak víno :)
Na to aby ste zapadli medzi miestnych drsňákov Vám stačia tri veci.
1. auto s reprákmi, najlepšie nejaký športiak (zväčša na leasing), hatcback, ale keď nie je tak nevadí, videli sme aj rodinný minivan :D 2. Nejaké nekvalitné techno, je jedno čo je to za pesničku, hlavne nech to má poriadne basy 3. Nejaké dobré parkovacie miesto na hlavnej ulici kde je veľa ľudí, aby všetci videli Potom už stačí otvoriť všetky dvere, dať volume na maximum aj keby to malo znieť ako búchanie po hrncoch, keďže všetky okná a spojlery sa trasú, a užívať si závistlivé pohľady okoloidúcich :) Fotku nemám, nechcel som riskovať život :) Ako som už spomínal, naším dočasným domovom sa stala časť Bronx. Nachádza sa na sever od Manhattanu. Neslávne sa zviditeľnil v sedemdesiatych rokoch, keď sa stal domovom pre množstvo gangov, a zločiny boli na dennom poriadku. Od týchto časov sa situácia samozrejme zlepšila, ale stále tu žije prevažne chudobná časť obyvateľstva, a niektorým oblastiam je lepšie sa vyhnúť. Fajn na tejto situácii je to, že si táto oblasť uchovala svojský ráz, a často sa tu stretávame so situáciami, ktoré inde len tak nezažijete. Striekajúce hydranty, grilovačky priamo na ulici, posprejované steny a autá... Minule mi pri metre sociálna pracovníčka(mierne za zenitom) sľubovala "Beautiful evening" :D Alebo keď idete po ulici, odrazu sa vedľa vás otvoria dvere, a ženská s pokojom Angličana vyšplechne vedro špinavej vody na chodník priamo pred Vás :) Také malé rozdiely, ktoré samotné nestoja za reč, ale ako celok vytvoria skvelý mix :) Kúpili by ste si ovocie z takejto dodávky? :) Už som to raz spomínal, že pri plavčíkovaní sa človek občas zakecá s ľuďmi, a dostane sa k ich príbehom. Jeden smutný som počul minule od Melanie . Celkom zlaté dievča, také tiché, utiahnuté do seba, ale po chvíli sa rozkecala. Bolo z nej cítiť akú radosť má, že sa s ňou niekto rozpráva, a zaujíma sa o ňu. Túto časť som si zapamätal veľmi dobre:
„I dont know my dad. He left when I was young. Then I had another dad, then another one, and another one. And my last dad dont live in same house like me. But mom says, that he is working, and when he will earn some money, he will come and we will live together.“ Voľný preklad: Nepoznám svojho otca, odišiel keď som bola malá. Potom som mala ďalšieho otca, potom ďalšieho a ďalšieho. Môj posledný otec nebýva s nami. Ale mama vraví, že pracuje, a keď zarobí peniaze, príde a budeme žiť všetci spolu. Pritom v Septembri ide do štvrtej triedy, teda má asi 9-10 rokov....... Ako spieva Paľo H. a skupina TEAM, môžete ho zohnať len pod rukou, nádherné ticho hôr :D Miestni kšeftári Vám tu predajú aj modré z neba, ale ticho je niečo, čo tu jednoducho nemáme. Na byte sme štyria, na uliciach je neustály ruch (a v noci radšej nevychádzame), ešte aj hneď za terasou máme expressway s neustálou premávkou. Polovičnou výhrou sú slúchadlá, ale aj to je ako grilovať na kuchynskom sporáku. Človek je rád za každú chvíľku kľudu ktorá sa čas od času naskytne. Proste zlatá Orava :)
High Line je veľmi špecifický park. Výnimočným ho robí to, že sa nenachádza na zemi ako bežné parky, ale tak nejak vo vzduchu. Jeho počiatky totiž siahajú do začiatku dvadsiateho storočia, keď bola vybudovaná vyvýšená železničná trať, aby sa ulice odľahčili od vlakov. Keď sa továrne, ktoré vlaky zvykli zásobovať, premiestnili preč z Manhattanu, trať spustla, a niektoré časti sa z praktických dôvodov strhli. Na prelome tisícročí ale vznikla skupina Friends of High Line, ktorá to čo ostalo v spolupráci s mestom premenila na jedinečné miesto. Ja som začal na Gansevoort Street pri nejakom múzeu, takmer pri rieke Hudson, kde sa nachádza jeden z koncov. Išiel som tam schválne podľa navigačky, ale keby som nevedel o čo sa jedná, tak ma to zrejme celkom prekvapí :) Park sa potom kľukatí pomedzi budovy, a ponúka miesta na relax, pár miest s abstraktným umením, a tiež pár pekných výhľadov. Fakt treba povedať že sa s tým pekne pohrali, keď si porovnám túto bývalú železničnú trať a Bratislavskú hlavnú stanicu, tak k tomu nemám čo dodať... tak ale zase máme čistejší vzduch :) Nadpis jak z motivačného statusu nejakej trinástky, ktorej mama práve dovolila začať počúvať hiphop :) . Sarkazmus proste musí byť :)
Ale aby som to zhrnul, keď mi kamoši budú už zase vravieť, že som štastkár, nemôžem absolútne nič namietať. Totižto, už spomínané posunutie start date bolo spôsobené tým, že náš bazén bol v rekonštrukcii. Ta dobrá časť je to, že nakoľko sme už mali zmluvu, zaplatili nám ten týždeň takmer tak, ako by sme pracovali. V kombinácii s NYC, ktorý je od nás polhodinku metrom, to neznie vôbec zle, či?. Niekedy stačí „málo“ :) Deti na bazéne asi nevedia ako ma oslovovať, tak ma oslovujú rôzne. Napr. minule:
Eva : Excuse me mister, can we go now to the pool? Ja : Yea sure, but dont call me mister, I am not that old. Eva : So whats your name? Ja : Stanley. Eva : Ok mister Stanley! Nezmohol som sa na slovo... to dievča to ďaleko dotiahne :) Američania sú bohatí. To je štandardný názor, s ktorým sa často stretávam. Je to pochopiteľné, na pohľadniciach všetko vyzerá tip-top. Ja som už dávno z toho vytriezvel, ale práve tu v NYC to bije do očí viac než inde. Pri miliónových mrakodrapoch, v svete drahých áut a oblekov, na každom kroku stretáme ľudí pýtajúcich drobné. Jasné, je to extrémny prípad, ktorý sa týka mizivého percenta obyvateľov, ale títo ľudia sú produktmi miestneho životného štýlu. Žije sa pre dnešok, a to že sa situácia može zo dňa na deň zmeniť,je vedľajšie. A tak neriešia nejaké úspory, domy nekupujú ale prenajímajú, a neustále žijú na dlhy z kreditných kariet, ktoré priebežne splácajú. A až nastane problém, tak skončia na ulici. Také u nás bežné veci, ako pomáhať druhému v núdzi, sú tu viac výnimkou ako pravidlom, za všetko musí byť zaplatené, lebo prachy sú všetko. Nemáš dolár, niesi nič. Zlaté Slovensko :)
Časť života som strávil v Londýne vo Veľkej Británii, tak úplne podvedome hodnotím, v čom sa Londýn a New York líšia. Strašne mi do očí bije rozdiel medzi britským tradičným a americkým praktickým myslením. Najviac na dvoch príkladoch – ulice a metro. Zatiaľ čo v Londýne má každá bezvýznamná ulička svoj názov, v NY si to veľmi zjednodušili. Ak ste videli mapu Manhattanu, tak okrem najjužnejšej časti je akoby narysovaná pravítkom – ulice kolmé na seba, a rovné akoby strelil. Je to veľmi praktické a organizované, a to najmä kvôli tomu, že namiesto slovných pomenovaní použili čísla. Zo severu na Juh vedú Avenues, z Východu na Západ vedú Streets. A čísla rastú pri avenues sprava doľava, pri streets zdola nahor. To znamená, že nech ste kdekoľvek, stačí nájsť najbližšiu križovatku, pozrieť si čísla ulíc, a viete kde v rámci Manhattanu sa nachádzate. Takisto si viete odhadnuť vzdialenosť – ak ste na 48 ulici a idete na 34, viete že vám treba prejsť 14 blokov. Na mape to vyzerá asi takto: A v realite asi takto (pohľad z Empire State Building): S linkami metra si taktiež fantáziu príliš nenamáhali. Zatiaľ čo londýnske linky sa pomenúvajú slovami, napr. Picadilly Line, Jubilee Line, Victoria Line (Victoria samozrejme nesmie chýbať, God save the Queen!! :) ) , tie americké sú jednoducho písmená a čísla. V kombinácii s číslovanými ulicami to občas znie ako na zraze matfyzákov. Napríklad idete dvojkou, a na tretej a sto štyridsiatej deviatej prestúpite na päťku :D 4. Júla - deň nezávislosti berú amíci veľmi vážne. Tento sviatok znamená dovolenku, (pracujú len nevyhnutné profesie) pláže ( kamarát nemohol zohnať hotel na Myrtle Beach za menej ako 300/noc) pikniky, grilovačky a tak ďalej. Včera sme cestou z práce videli pár grilovačiek priamo na ceste – ľudia vytiahli gril na parkovacie miesto alebo rovno na chodník, a neriešili že im cez stred párty chodia náhodní ľudia :) Pre mňa to bola šanca na reparát – minuloročný ohňostroj bol fiasko, videli sme len oblak dymu, tak som dúfal v niečo lepšie. Po práci sme utekali do city, kde bol ale pochopiteľne kopec ľudí, a nemali sme bohvieaké miesto. Preto sme videli pol len ohňostroja ponad strechy. I have a dream... that one day I will see 4th of July’s Fireworks! :) |
Ak chcete čítať články v poradí v akom boli napísané, preskrolujte sa na koniec - na úplnom spodku stránky kliknite na nenápadné previous, alebo kliknite na tento link: Archives
September 2016
Categories |