Náš americký sen nie je ani zďaleka ideálny. Fakt sa tu potýkame s hromadou problémov. Ale najväčším problémom nie je to, že musíme na bazén každý deň kráčať skoro hodinu ráno a hodinu večer, ani to že je v gete, ani to že a v sebe diery a pumpa je tak slabá, že nečistoty vyberáme vedrom. Ani to že 10 dní voláme našej spoločnosti nech nám pošlú chlór, a oni majú totálne na háku, až kým neminieme všetko a ľudia sa im začnú sťažovať, že sme zavreli bazén. Sú to veci ktoré naserú, ale dá sa s nimi žiť.
S čím sa ale žiť nedá, je proste fakt, že minimálne štvrtina návštevníkov sú totálni idioti. Ale totálni! A väčšinou sa nejedná o deti, ale o dospelých. Ani nepamätám koľkokrát som sa s nimi hádal, a koľkokrát mi vynadali, keď nedokážu pochopiť základné veci ako žiadne behanie, žiadne šipičky, žiadne strkanie ľudí do bazénu a tak ďalej. Keď ich človek upozorní, tak sú urazení. Z nejakého dôvodu majú pocit, že lifeguard je len na stráženie detí, a keď sú starí, tak si kľudne môžu robiť čo chcú. Každý sa tu tvári jak Barack Obama junior, a pritom sa im na bývanie a aj bazén skladá celá Amerika, keďže sú to sociálne prípady a platené to je z daní. Minule asi niekto vyjadril svoj názor, a cez noc hodil do bazénu hovno. Fakt sa mi rozum zastavuje nad tým, čo sú to za ľudia. Nedávno zase, dedo ktorý pobehoval a strkal decká do bazénu, na moje upozornenie reagoval, že som len fucking lifeguard. Zdržal som sa komentára, aj keď ma toho mnoho napadlo, ale večer za mnou ešte prišla jeho dcéra, že som na ľudí príliš hrubý. Logika tristo. Fakt už chcem byť preč od týchto blbých ľudí, doma kde sú ľudia normálni, a priemerná inteligencia je v kladných číslach...... Aby to nevyznelo všetko tak smutné, tak tu aspoň dám túto fotku z bazénu :)
0 Comments
Doniesol som si z domu taký prirodzený inštinkt, ktorý máme na Slovensku asi všetci. Keď počujeme niekoho v blízkosti trúbiť, alebo počujeme sirénu, automaticky spozornieme. Dáva to zmysel, keďže sirény a trúbenie majú slúžiť na upozornenie, ale tu to úplne stráca svoj význam. To, nad čím by aj priemerný americký vodič maximálne mávol rukou, je v NYC dôvodom na poriadne opretie sa do volantu. Počujete to prakticky stále. Stalo s to zvukovou kulisou, niečím čo jednoducho prestanete vnímať, a neodmysliteľne to k tomuto mestu patrí.
Z vrcholu Empire State som si všimol jednu strechu, na ktorej to celkom žilo. A zhodou náhod som sa tam ešte ten istý večer aj ocitol. Bol to jeden z takzvaných rooftop barov. Znalci angličtiny si už určite preložili že to slovo popsuje bar na vrchole strechy, a to je presne to, čo robí tieto bary výnimočnými. Určite nejaký pri návšteve New Yorku treba navštíviť. To sa vôbec nedá porovnať, keď si človek ide sadnúť do štandardnej slovenskej krčmy, a keď sa pri požívaní všemožných drinkov môžete kochať pohľadom na večernú panorámu mesta. Tri a pol decové pivo za deväť dolárov (plus tips), ale výhľad jak víno :)
Na to aby ste zapadli medzi miestnych drsňákov Vám stačia tri veci.
1. auto s reprákmi, najlepšie nejaký športiak (zväčša na leasing), hatcback, ale keď nie je tak nevadí, videli sme aj rodinný minivan :D 2. Nejaké nekvalitné techno, je jedno čo je to za pesničku, hlavne nech to má poriadne basy 3. Nejaké dobré parkovacie miesto na hlavnej ulici kde je veľa ľudí, aby všetci videli Potom už stačí otvoriť všetky dvere, dať volume na maximum aj keby to malo znieť ako búchanie po hrncoch, keďže všetky okná a spojlery sa trasú, a užívať si závistlivé pohľady okoloidúcich :) Fotku nemám, nechcel som riskovať život :) Ako som už spomínal, naším dočasným domovom sa stala časť Bronx. Nachádza sa na sever od Manhattanu. Neslávne sa zviditeľnil v sedemdesiatych rokoch, keď sa stal domovom pre množstvo gangov, a zločiny boli na dennom poriadku. Od týchto časov sa situácia samozrejme zlepšila, ale stále tu žije prevažne chudobná časť obyvateľstva, a niektorým oblastiam je lepšie sa vyhnúť. Fajn na tejto situácii je to, že si táto oblasť uchovala svojský ráz, a často sa tu stretávame so situáciami, ktoré inde len tak nezažijete. Striekajúce hydranty, grilovačky priamo na ulici, posprejované steny a autá... Minule mi pri metre sociálna pracovníčka(mierne za zenitom) sľubovala "Beautiful evening" :D Alebo keď idete po ulici, odrazu sa vedľa vás otvoria dvere, a ženská s pokojom Angličana vyšplechne vedro špinavej vody na chodník priamo pred Vás :) Také malé rozdiely, ktoré samotné nestoja za reč, ale ako celok vytvoria skvelý mix :) Kúpili by ste si ovocie z takejto dodávky? :) Nadpis jak z motivačného statusu nejakej trinástky, ktorej mama práve dovolila začať počúvať hiphop :) . Sarkazmus proste musí byť :)
Ale aby som to zhrnul, keď mi kamoši budú už zase vravieť, že som štastkár, nemôžem absolútne nič namietať. Totižto, už spomínané posunutie start date bolo spôsobené tým, že náš bazén bol v rekonštrukcii. Ta dobrá časť je to, že nakoľko sme už mali zmluvu, zaplatili nám ten týždeň takmer tak, ako by sme pracovali. V kombinácii s NYC, ktorý je od nás polhodinku metrom, to neznie vôbec zle, či?. Niekedy stačí „málo“ :) Američania sú bohatí. To je štandardný názor, s ktorým sa často stretávam. Je to pochopiteľné, na pohľadniciach všetko vyzerá tip-top. Ja som už dávno z toho vytriezvel, ale práve tu v NYC to bije do očí viac než inde. Pri miliónových mrakodrapoch, v svete drahých áut a oblekov, na každom kroku stretáme ľudí pýtajúcich drobné. Jasné, je to extrémny prípad, ktorý sa týka mizivého percenta obyvateľov, ale títo ľudia sú produktmi miestneho životného štýlu. Žije sa pre dnešok, a to že sa situácia može zo dňa na deň zmeniť,je vedľajšie. A tak neriešia nejaké úspory, domy nekupujú ale prenajímajú, a neustále žijú na dlhy z kreditných kariet, ktoré priebežne splácajú. A až nastane problém, tak skončia na ulici. Také u nás bežné veci, ako pomáhať druhému v núdzi, sú tu viac výnimkou ako pravidlom, za všetko musí byť zaplatené, lebo prachy sú všetko. Nemáš dolár, niesi nič. Zlaté Slovensko :)
Časť života som strávil v Londýne vo Veľkej Británii, tak úplne podvedome hodnotím, v čom sa Londýn a New York líšia. Strašne mi do očí bije rozdiel medzi britským tradičným a americkým praktickým myslením. Najviac na dvoch príkladoch – ulice a metro. Zatiaľ čo v Londýne má každá bezvýznamná ulička svoj názov, v NY si to veľmi zjednodušili. Ak ste videli mapu Manhattanu, tak okrem najjužnejšej časti je akoby narysovaná pravítkom – ulice kolmé na seba, a rovné akoby strelil. Je to veľmi praktické a organizované, a to najmä kvôli tomu, že namiesto slovných pomenovaní použili čísla. Zo severu na Juh vedú Avenues, z Východu na Západ vedú Streets. A čísla rastú pri avenues sprava doľava, pri streets zdola nahor. To znamená, že nech ste kdekoľvek, stačí nájsť najbližšiu križovatku, pozrieť si čísla ulíc, a viete kde v rámci Manhattanu sa nachádzate. Takisto si viete odhadnuť vzdialenosť – ak ste na 48 ulici a idete na 34, viete že vám treba prejsť 14 blokov. Na mape to vyzerá asi takto: A v realite asi takto (pohľad z Empire State Building): S linkami metra si taktiež fantáziu príliš nenamáhali. Zatiaľ čo londýnske linky sa pomenúvajú slovami, napr. Picadilly Line, Jubilee Line, Victoria Line (Victoria samozrejme nesmie chýbať, God save the Queen!! :) ) , tie americké sú jednoducho písmená a čísla. V kombinácii s číslovanými ulicami to občas znie ako na zraze matfyzákov. Napríklad idete dvojkou, a na tretej a sto štyridsiatej deviatej prestúpite na päťku :D Nasledujúci text bude prudko filozofický, odporúčam ho nečítať :D Väčšina veľkých miest má niečo, čo si človek automaticky predstaví ako prvé, keď počuje jeho názov. Dominantu, ktorá dané mesto vyslovene definuje, dostane sa na úvodne stránky turistických sprievodcov, a je rozoznávaná v každej časti sveta. Paríž ma Eiffelovku, Los Angeles má Hollywood, Rím Koloseum, Pisa Šikmú vežu a tak ďalej. Čo ale má New York? Sochu Slobody? Times Square? Empire State? Brooklyn Bridge? Central Park? A je mnoho ďalších miest... Sám neviem, keď sme šli prvýkrát do City, ani som nevedel kde chceme ísť. Na minimálnej ploche je nahustené také veľké množstvo atrakcií, že ani po celom lete nebudem môcť povedať, že som ich spoznal dostatočne. Stále nechápem, že to mesto je také obrovské, živé, rôznorodé, multikulturálne, jedným slovom silné. Kto to zažil, pochopí. Je po polnoci a rozmýšľam nad blbosťami, koniec filozofického okienka :)
Od minulého leta prešiel nejaký ten čas, pár vecí sa zmenilo, iné ostali rovnaké. Ešte teraz si spomínam, ako som v debate s plavčíkmi z minulého roku tvrdil, že už naisto neprídem. Ale Božie cesty sú nevyspytateľné, a ani sám neviem ako, ale odrazu som opäť v Amerike, opäť plavčík na bazéne. Teda... Aby som bol presný, tak na bazén som sa bol zatiaľ len pozrieť, start date nám už trikrát posunuli, takže zatiaľ nechodíme do práce. Nie sme z toho nadšení, ale nezrobíme nič.... Teda aby som bol presný, robíme hlavne to, že aj napriek situácii udržujeme pomerne dobrú náladu, a podnikáme výlety :) Presne tak, nadviazal som presne na tom istom mieste, kde som minulý rok skončil, a to na letisku JFK. A môj starý známy milovaný Manassas vo (viacmenej) horúcej Virginii som vymenil za (viacmenej) rovnako horúce New York City :) . Ale aby si nikto náhodou nemyslel, že máme strešný apartmán s vyhliadkou na Central Park, upresním, že sme sa ocitli trošku severnejšie, a to v časti Bronx :D . Áno, tiež som mal počiatočné pocity nič moc, ale s pribúdajúcim časom si viac a viac zvykám. Ale o Bronxe toho ešte určite napíšem veľa :D
|
Ak chcete čítať články v poradí v akom boli napísané, preskrolujte sa na koniec - na úplnom spodku stránky kliknite na nenápadné previous, alebo kliknite na tento link: Archives
September 2016
Categories |