Prvé, čo mi napadne keď vidím skratku NOLA je premostenie Námestova a Los Angeles, ale jedná sa o akronym pre New Orleans, Luisiana. Neviem či existuje aj nejaké iné New Orleans, o žiadnom ďalšom som nepočul, ale dajme tomu. Nechajme im to , keď sa tým toľko oháňajú. Každopádne, poďme na vec. Konečne sme dorazili do mesta na ktoré som sa tak dlho tešil, ale nikdy som sa tam nedostal, pretože je tak trochu odruky, osamotené na juhu Spojených Štátov. Mesto leží v detle rieky Mississipi, ktorá bola, a stále je, dôležitou riečnou dopravnou tepnou. To sa prejavilo na histórii mesta, po tristo rokov New Orleans putovalo z rúk do rúk. Zhrniem to v krátkosti. Francúzske kráľovstvo 1718–1763 Španielske kráľovstvo 1763–1802 Francúzka Republika 1802–1803 Spojené Štáty Americké 1803–1861 Luisianska Republika 1861 Konfederácia 1861–1862 Spojené Štáty Americké 1862– Aspoň tak je to podľa Wikipedie. Každá epocha niečo v meste zanechala, a dnes je to veľmi zmiešané, multikulturálne mesto. Nájdete tu všetky možné rasy, pričom dominujú černosi. Do architektúry mesta sa podpísali najmä Španieli a Francúzi. Po druhých menovaných nesie meno aj historická časť mesta, French Quarter. Tamer celá sa skladá z malých domov so železnými balkónami. Zrejme aby na nich poobede posedávali, popíjali šampanské a jedli syr. Viete, proste Francúzi :D V úzkych uličkách francúzkej štvrti som najradšej trávil čas. Prechádzkami, obdivovaním jedinečných budov. Na každom rohu jazz klub, nejaký muzikant, človek sa zastaví, popočúva, hodí nejaké tips a ide zase ďalej. Na niektorých miestach čas akoby sa zastavil, neexistuje nič len tichý zvuk trúbky medzi kvetmi a domami natlačenými na seba. Balzam na dušu v tomto uponáhľnom svete. Dokonalé. Každý, kto čítal dobrodružné romány z divokého západu, počul o parníkoch na rieke Mississipi. Tých s červeným kolesom, čo plávajú hore dole po rieke. Jeden nám ušiel pred nosom, ale okamžite sme si objednali lístky na ďalšiu plavbu. Nebolo to úplne ako v knižkách, neprežili sme žiadne veľké dobrodružstvá, len sme sa previezli po rieke v rámci mesta, ale proste, treba si plniť detské sny :) Svojho času bolo mesto New Orleans najbohatším v Amerike. A to hlavne preto, že to bolo centrum obchodu s ľuďmi. V meste sa nachádzali desiatky firiem zaoberajúcich sa predajom otrokov. Naprv hralo veľkú rolu pri importovaní ľudí z Afriky, a neskôr, po zakázaní medzinárodného obchodu, sa stalo centrum pre domáci obchod. Ak ste pozerali film 12 rokov otrokom, tak hlavného hrdinu Salomona Northupa po únose previezli práve do New Orleans, kde bol predaný. Aj jeho príbeh rozpráva jedna z pamätných tabulí umiestnených v meste. Ešte jeden malý detail, ktorý pridáva mestu na skvelej atmosfére. Dopravným prostriedkom tu nie je klasické metro, ale električky. Staré, plusmínus storočné stroje, pomaly sa prepletajúce ulicami. No rush, pohodička :) (obrázok som drzo pajcol z netu, niesom z tých cestovateľov čo si robia fotky a selfie všetkého a so všetkým, namiesto fotenia si užívam daný moment, a potom tu nemám čo dať) Ako spieva kapela The Animals, There is a house in New Orleans, they call a rising sun. Táto pesnička nieje ich autorská skladba,je oveľa staršia, a nevie sa, čo sa v pôvodnej verzii pod tým domom myslelo. Berúc do úvahy bohatú históriu tohto miesta to mohlo byť naozaj čokoľvek. Pre mňa ale navždy domom vychádzajúceho slnka bude tento náhodný domček ktorý som odfotil niekde vo Francúzkej štvrti :)
0 Comments
Je to moje tretie leto v USA. Čiže tretíkrát som strávil 4. Júla v Amerike. Amíci vždy robia ohňostroj a mne to nikdy nevyšlo ho vidieť, vždy nastali komplikácie a nič z toho nebolo. Tušil som ale že New Orleans ma nesklame. A všetko vyšlo ako malo, žiaden dym, výhľad tiež dobrý.... A keď som tam tak stál a snažil sa dostať do nejakej tej "slávnostnej nálady", uvedomil som si, že mi to je vlastne aj tak úplne ukradnuté. Fakt len že si môžem dať check v kolónke ohňostroj v ďeň , ktorý pre mňa nič neznamená.
Kamarát Nevin mal za sebou náročný deň, po asi dvoch hodinách jazdy odpadol ako hruška, a tak som prevzal kormidlo. Náročná noc na diaľnici, spoločnosť mi robila len káva, a niekoľko albumov kapiel Switchfoot a Coldplay. Dostal som nás cez obidve Karolíny, až na hranicu Georgie. Ráno sme sa už ale zobudili v hlavnom meste, v Atlante. Nevinove deti sme vyložili u mamy, a zastavili sme sa v centre. Jediné čo ma v Atlante naozaj zaujalo je táto budova, Flatiron Building. Nachádza sa v centre mesta, a podobnosť s jej menovkyňou v New Yorku nie je vôbec náhodná. Podľa všetkého, nejaký týpek architekt dostal skvelý nápad, tak postavil túto budovu v Atlante. Pár rokov po ňom iný týpek architekt, ktorý už nemal tak dobré nápady, zobral tento nápad, trošku ho upravil, dorobil pár poschodí, prepísal meno autora, a bola na svete "nová" budova. Trochu mi to pripomína nás vysokoškolákov :D Cesta po ktorej som šoféroval v noci bola nudná, ale aspon sa trochu vlnila, hore dole, vpravo vľavo. No úsek smerom k pobrežiu už bola len neskutočná nudná čiara, a míle do naše ďalšej zastávky len pomaličky ubúdali. S veľkými očakávaniami sme dorazili do Mobile, Alabama, ale naše prekvapenie snáď nemohlo byť väčšie. "Downtown" bolo len pár postarších domov spolu s obrovskými mrakodrapmi. Vytváralo to neskutočne neprirodzený dojem. Majú tam tiež prístav, starú pevnosť z čias plusmínus 17 storočia, a nejaké budovy s balkónami, typická južanská architektúra. Takže ako zastávka po ceste, na hodinku - dve celkom fajn, pustiť si Sweet Home Alabama, a šup smerom na New Orleans. Bol to rušný deň, za menej než 24 hodín sme prešli cez štáty Maryland, Virgínia, Severná Karolína, Južná Karolína, Georgia, Alabama, Mississipi a Luisiana. Keď to tak prepočítam, tak v názve malo vlastne byť osem, ale viete, matematika je tažká... :D
Je to známa história, ruský psychológ odmenený nobelovou cenou, Ivan Petrovič Pavlov, vytvoril u psov podmienený reflex, Keď to veľmi skrátim, dokázal naučiť psov slintať na signál, ak ste o tom nepočuli, viac info tu: www.dobrenoviny.sk/c/65334/ako-pavlov-objavil-podmieneny-reflex- Ja som podobný reflex naučil sám seba, a zistil som to až keď sme zastavili niekde na pumpe pri Annapolise. Všetky roadtripy ktoré som prešiel mali spoločný menovateľ, práve tie dlhé noci, tie presladené kávy, a nekonečné hodiny na diaľnici. A stačila jedna návšteva Seven Eleven, jedno kafe s francúzkou vanilkou, a bolo to naspäť. Ten skvelý pocit, keď viete že je niečo pred Vami. Neviete že čo, ale niečo, niečo určite. A viete, že je to niečo nepoznané, miesto ktoré nepoznáte, kde ste ešte neboli, ale neviete sa dočkať momentu kedy ho objavíte. Prudko návyková vec toto :) Takže, I am on the road again :) Niekedy aj tie najmenšie rozhodnutia majú veľký význam. Mali sme namierené do Srbska, a na výber viacero ciest, ktoré sa od seba príliš nelíšili. Tak sme vybrali jednu, ktorá nás viedla do Chorvátska, a odtiaľ po diaľnici až na hranicu. Asi to bol moment, kedy sa to zlomilo, ale to sme o tom ešte netušili. Ďalej sme si to veselo mierili dalej, až kým nás asi 4 kilometre pred hranicou nezastavili kolóny. Západ slnka bol síce pekný, ale naďalej sme boli zaseknutí na mieste. Trvalo nám 4 hodiny, kým sme sa prebojovali na hranicu, čo nám po prepočítaní dalo priemernú rýchlosť krásny jeden kilometer za hodinu. Natešení sme prešli cez kontrolu, a zistili, že sme ešte len opustili Chorvátsko, a je pred nami len ďalšia fronta, tentokrát na vstup do Srbska. Po toľkom čakaní nam už pekne šibalo, a jedinou kratochvíľou nás i všetkých naokolo bolo skúšanie sily klaksónu. Nakoniec nás teda pustili cez hranicu, ale prvá dominová kocka už padla, a nasledovali ďalšie. Mali sme dohodnuté ubytko cez Airbnb, ale neočakávané zdržanie posunulo náš príchod až pár minút po polnoci. Snažili sme sa s naším hostiteľom Brankom spojiť, písať a volať mu, ale nijak sa nám to nepodarilo. Takže sme prišli do mesta Novi Sad, na adresu kde sme mali dohodnutú a zaplatenú izbu, ale nevedeli sme sa tam dostať. Snažili sme sa ešte nájsť niečo iné, ale nič sa nám nepodarilo. Nuž, parkovali sme v centre mesta, tak sme rozvešali po oknách uteráky, nech máme aspoň pokoj od pohľadov okoloidúcich, a už po niekoľký krát sme si ustlali na sedačkách auta, nasratí nad tým ako sa nám lepí smola na päty. Novi Sad sám o sebe nieje vôbec škaredý. Relatívne bežné mesto, ktoré sa za komunistov veľmi rozvinulo. Obdobie rozmachu je vidieť najmá v architektúre, množstvo panelových domov na nerozoznanie od tých z Petržalky, typické staré obchodné domy a podobne. V samotnom historickom centre sa ale mesto mení, a nájdete tam pekne upravené ulice, staré budovy, katedrálu, divadlo a podobne. Pod vplyvom udalostí poslenej noci sme ale veľa sympatií k druhému naväčšiemu mestu Srbska necítili. Nezlepšil to ani náš ďalší zážitok. Kráčali sme cetrom mesta, asi o deviatej ráno, úple bežný, tichý začiatok dňa, keď z ničoho nič preťalo ticho pískanie pneumatík. Priamo pri nás zastalo policajné auto, z neho vyskočili dvaja policajti, a zahučali na nás jediné slovo: "Pasport!". Naša snaha o komunikáciu v angličtine bola úplne márna. Dočkali sme sa síce nejakej odpovede, tá ale nemala s otázkou vôbec nič spoločné, evidentne chlapci po anglicky nevedeli, tak strieľali len tak naslepo. Po skontrolovaní občianskych sa otočili, a bez akýchkoľvek otázok, dotazov, pozdravov odišli. Aj túto psychicky náročnú situáciu sme sa rozhodli ukľudniť v mekáči na káve, za ktorú sme zaplatili takmer päť stoviek miestnych peňazí, to čo je vyložené by nám nestačilo :D Povzbudení kofeínom sme už situáciu nevideli až tak negatívne, a rozhodli sme sa, že ten negatívny domino efekt udalostí zastavíme. Však v Novom Sade sme len raz za život, tým sme si už boli istí :D Naše kroky teda viedli do Petrovaradin Fortress, pevnosti na Dunaji. Pohode miesto, ale napríklad na náš Oravský hrad sa vôbec nechytá, takže sme to trocha omrkli, a vrátili sa do centra, na obed, a po ňom nasledujúce prechádzky po poloprázdnych nedeľných uliciach. Musím priznať že nakoniec sme si užili celkom príjemný deň, ale jednýcm dychom dodávam, že viac pre nízke ceny v miestnych reštauráciách, ako samotnému mestu. A keď podvečer nastal čas odísť, neuronili sme ani slzu :)
Poznáte ten pocit, keď niekde prídete poprvý krát, ale cítite sa akoby ste na tom mieste strávili celý život? Od tohto leta je to pre mňa Bosna a Herczegovina. Aj keď zo začiatku to tak vobec nevyzeralo. Prvý kontakt s Bosnou bol úplne nahovno... Už len dostať sa tam bolo náročné. Vraj hraničný prechod v dedine Srb je len pre miestnych, taže sme to museli otočiť, a natiahnuť trasu o dobrých sto kilákov. Cestou sme sa dostali dokonca do zápchy, nie tvorenej z áut, ale z oviec... Jedna vec s druhou, hodina pokročila, padla tma, ale najhoršie bolo uvedomenie si, že naša milovaná Vectra je nejak smädná, a nádrž skoro prázdna. Keď nám bolo konečne dopriate vojsť do Bosny, s nádejou sme sa ponáhľali na benzínku, lebo sme mali pred sebou ešte dlhú cestu. Čas dojazdu 22:02 ale všetko zmenil. Otváracie hodiny boli len do desiatej, a aj keď tam týpek ešte stál za pultom, poslal nás doprdele. Teraz si skúste predstaviť tú situáciu - nachádzate sa v meste Ripač hneď pri hranici, a nemôžte sa pohnúť z miesta, lebo vaše auto nemá šťavu. Neviete miestny jazyk, nemáte miestne prachy. Okolo je len pár miestnych, ktorí sa netvária príliš priateľsky, a kopec túlavých psov. A tma, samozrejme. Jediný anglicky hovoriaci človek čo sme našli bol naštasie čašník. Nuž, ochutnali sme miestnu kuchyňu (vyklopili sme pár miestných pív) a ako najväčšie trosky sme zaľahli na odpočinok v priamo v aute zaparkovanom na pumpe. Keby pohľady zabíjali, tak by to pre spomínaného predavača na benzínke bolo posledné ráno. Ale keďže žijeme v reálnom svete, tak sme len narvali do nádrže koľko sa len dalo, zaplatili, zobrali pár energeťákov do zásoby, a vyrazili. Na nete sme našli mesto Jajce, a že je to "must see". To nam stačilo, nahodili sme to do GPS, a vydali sa smerom na... vlastne ani neviem, asi juh? :D Nepodstatné, proste sme šli, jak Forrest Gump :) A na konci sme našli toto: Mestečko Jajce má z môjho prvého pohľadu tri hlavné výhody: 1. Je zasadené v krásnom prírodnom prostredí, vodopád na fotke sa nachádza v centre mesta 2. Nie je to veľké mesto, ale má za sebou veľa histórie, kopec starých budov dáva mestu skvelú atmosféru 3. Ceny sú tu aj pre slovenského študenta veľmi nízke, v centre mesta najdrahšie jedlo z menu + dve pivá + prepitné = 7 eur. Izbu sme si prenajali priamo na hrade, a vyšla nás 10 eur na osobu. Prvýkrát som nemusel riešiť či si niečo môžem dovoliť :) Toto je naša Vectra, zaparkovaná pred hotelom, hneď vedľa Medvjed-kula, medvedej veže. Ale najlepšie na cestovaní je podľa mňa spoznávať miestnych ľudí. Neviem či to bola náhoda, ale narazili sme sem na mega priateľských ľudí, každý sa s nami kamarátil, zastavil na kus reči, alebo aspoň usmial sa. Ale na obyvateľoch mesta Jajce (Jajčanoch? Jajčakoch? :D) sa mi najviac páčilo akí boli vysmiati a spokojní, s tým čo majú, tam kde sú. Napr. more majú na skok, ale aj tak sa všetci chodievali kúpať do neďalekého jazera, a s nadšením nám to odporúčali. Aj keď podľa nášho vnímania sveta boli chudobnejší, vyzerali omnoho šťastnejší než sme my. Prial by som si mať tú radosť v živote ako oni... Takýmto spôsobom sa v Bosne pije káva ;) V skratke - ta medená nádoba s rúčkou sa volá džezva. Postup je asi taký, kávové zrná sa pomelú na jemný prášok, potom sa dajú do džezvy, nejako sa tepelne upravujú (to som úplne nepochopil), a na konci sa zalejú horúcou vodou. A tá kocka v šálke sa volá rahat lokum, niečo ako dezert, a je to mrte sladké. Počas dňa sme pobehali mesto, a videli všetko podstatné – vodopád, staré kostoly, katakomby, uličky a tak. Keď sme prišli do pevnosti na vrchole kopca, zo všetkého najviac nás zaujalo pódium rozostavené v strede, a výčap ktorý bol trochu vedľa. Samozrejme sme sa poinformovali o čo ide, a zistili sme, že sme prišli práve včas na Uptown Fest – rockový festival, ktorý sa odohráva na hrade. To sme si samozrejme nemohli nechať ujsť :D Začiatok mal byť o šiestej hodine večer, nuž sme tam prišli, a zistili, že sme medzi organizátormi jediní hostia, lebo hudba začína až o deviatej večer. Vyzeralo to na trapas, ale za tie tri hodiny sme pokecali s každým, kto aspoň trochu vedel anglicky, a bol to jednoznačne najlepší večer výletu. Následné koncerty už boli len čerešničkou na torte :) Its time to come, its time to go... pre nás to bolo nasledujúce ráno, ktoré sa nakoniec posunulo na poobedie. Opustili sme Jajce, a mierili do Srbska. Celú cestu sme si veľmi užívali, keďže jej veľká časť sa vinula cez kaňony vyrezané riekou do skaly, a fakt sa bolo na čo pozerať. Ale nedalo sa nič robiť, Bosna nie je nekonečná, a preto sme túto krásnu krajinu museli nechať za sebou. Ale odkedy sme prekročili hranicu, niekde vzadu v hlave už tajne kujem plány na návrat :)
Ak by sa Andrej Bičan spýtal: „Sto Slovákov sme sa opýtali a teraz hľadáme najčastejšiu odpoveď na otázku: Kde najviac Slovákov chodí na letnú dovolenku?“ , verím tomu, že top by bolo jednoznačne Chorvátsko, evergreen všetkých dovolenkových destinácií. Ale ja som tam napríklad nikdy nebol, takže keď sme sa po dlhej dlhej dlhej ceste blížili k moru, tešil som sa, že už aj ja si v kolónke „Bol si niekedy v Chorvátsku?“ môžem odfajknúť že splnené. Takže tento moment bude navždy ten, keď som ja zazrel to všetkými známymi opisované more. Svoj chorvátsky sen sme si šli splniť do mesta Senj [seň, podľa Jergyho sendž :D]. Došli sme na naše cenovo dostupné ubytko, ktoré sme si zriešili prostredníctvom Airbnb, zložili veci a hor sa do vody. Ako skúsený moreplavec som si to rezal vlnami, keď zrazu bolesť jak sviňaaa...Nechápal som čo to bolo za ostrú skalu. V skutočnosti som sa po minúte vo vode pri vyliezaní na breh oprel rukou o morského ježka, a odnášal si z tohto stretu 26 ostňov v pravej ruke spolu so skúsenosťou, že za každým rohom sa môže skrývať smrteľné nebezpečenstvo. V meste Senj sa okrem mora nachádza aj hrad, ale nebolo to nič extra zaujímavé. Dali sme prednosť gurmánskemu zážitku dole v meste, a okúsili nejaký mix morských plodov – ustrice, chobotnice, kalamáre a iné potvory. A konečne sme si mohli užiť pokojné večery, sediac na pláži. Konečne žiadne vážne myšlienky, žiadne starosti, len rozprávať sa, smiať sa, hrať volejbal, pospevovať si popri hraní na ukulele, popíjaní nápojov a tak... Dali sme tomu dva dni, potom nás to ale už začalo nudiť, tak sme sa zbalili a vyrazili po pobreží na juh. Dostali sme sa až do Zadaru, ale nebolo to nijak odlišné – voda, pláž, ježkovia. Neostali sme teda na noc, ale otočili auto smerom do vnútrozemia. Po pár hodinách jazdy sa už povaha krajiny badateľne menila, pribúdalo kopcov, i vegetácie. A to bolo dobre, pretože sme vedeli, že sa blížime k hranici. Mierili sme totiž na Bosnu a Hercegovinu.
Sloboda je super vec. Mať možnosť rozhodovať sám o sebe, robiť to čo chceš, ísť kdekoľvek chceš. Byť sám sebe pánom. To bolo v podstate jediné, čo sme pred odjazdom mali. Vyrazili sme bez toho aby sme mali nejaký konkrétny cieľ, ale nakoniec nás zavialo do časti Európy, ktorá by o slobode mohla veľa rozprávať. Balkánsky poloostrov bol ešte pomerne nedávno ťažko skúšaný občianskou vojnou, a v boji za slobodu 130 000 ľudí zaplatilo životom. Výsledkom dvoch nedeľných nealko (!!!!! :D) radlerov bolo rozhodnutie zbaliť sa, a na druhý deň vyraziť. Naložili sme pár vecí do kufra kamarátovej Vectry, ktorej rok výroby sa datuje do posledých rokov minulého tisícročia, a s odvahou že sa vrátime v rovnakom aute sme sa pustili len tak za nosom, smerom na Juh. Počas cesty sme sa dohodli, že ideme do Talianska, a v Slovinsku sa zastavíme na nejakú menšiu túru. A zrejme by sme to presne tak aj urobili, ale na prvej benzínke v Slovinsku sme narazili na predavačku, a tá nám to povedala na rovinu. Vraj najbližších 200 kilometrov nieje nič zaujímavé. Tak sme si dali krátku poradu s kávou v ruke, na stojáka na benzínke v uličke medzi energetickými nápojmi a motorovými olejmi. Výsledkom porady bola zmena kurzu, otočili sme sa o 90 stupňov južnejšie, a namierili si to k slovenskému moru do Chorvátska. A aj keď sme v Slovinsku boli asi tak hodinu, navigačka nás poslala na diaľnicu, a keďže sme nemali kúpenú známku, za tu chvíľu sme tam stihli spáchať dopravný priestupok. Tak len dúfame že nám nepríde domov pozdrav od Družba za avtoceste v Republiki Sloveniji d.d. :)
V júni až septembri, čiže v čase kedy prebieha Work and Travel program, je aj v "krajine neobmedzených možností" ponuka hokejových zápasov veľmi obmedzená. Našťastie, tentokrát som sa ocitol v USA uprostred sezóny. Stále sme to odkladali, a tak až dva dni pred odletom sme sa vybrali na posledný možný zápas. Tak ako robím všetko ostatné :) Povedané slovami Marcela Merčiaka, plamene z Calgary pricestovali z ďalekej Kanady, aby vyzvali domácich Washington Capitals na ľade ich domáceho stánku Verizon Center :D Nám bolo samozrejme jedno kto vyhrá, prišli sme si to užiť, a vidieť poriadny hokej. A naplnilo sa nám to do poslednej bodky, fakt dokážu z obyčajného ligového zápasu zrobiť obrovskú show, muzika hrala, svetla blikali, hamburgre lietali vzduchom :D Hral sa naozaj kvalitný hokej, a keďže domácim sa darilo o kúsoček viac a nakoniec zvíťazili 4:2, cca 20 000 prítomných fanúšikov robilo perfektnú atmosféru. Ešte pár dní som mal v hlave tú otravnú hlášku "Let's go Caps!!!". Jednu vec mi nedá nespomenúť, Američania všeobecne Rusov až tak nemusia, ale keď ide o hokej tak politika ide bokom, celý večer sme po meste stretali len samých Ovechkinov :) Pamätná bodka veľmi vydareného výletu :)
Myslím že v amerických filmoch je hneď po lovestories najobľúbenejším námetom koniec sveta, a.k.a. apokalypsa a.k.a. útok mimozemšťanov a.k.a. "hocijaká katastrofická hovadina, hlavne nech je to v USA". Keď som bol minule na nákup v potravinách, presne tak to tam vyzeralo. Nečakane som tam stretol obrovské množstvo ľudí, ktorí brali všetko, čo im prišlo pod ruku. Nejak mi to nešlo do hlavy, rozsvietilo sa mi až keď som v rádiu počul že prichádza studený front. Mimoriadna situácia, nešli sme do práce, deti nešli do školy, každý sa zavrel doma. Začalo snežiť, keď tu zrazu... prestalo. Nasnežilo necelých desať centimetrov, totálna divočina! Nie že by som bol fanúšikom našich cestárov, ktorých zima vždy zaskočí, ale robiť toľkú drámu kvôli tomuto??? :)
Počas môjho prvého pobytu v okolí Washingtonu DC sme do mesta chodievali vždy keď sa dalo. A to sme boli vo Virgínii, slušnú hodinku od centra. Druhý krát to už bolo horšie, ale párkrát sme zašli. No a teraz? Máme to takmer čo by kameňom dohodil, a ledva sme sa dokopali k jedinej návšteve. Lebo som musel. Nie, nieje to novým prezidentom. Totižto, posledných pár rokov prebiehala rekonštrukcia Capitolu, takže bol skrytý za lešením, z čoho vyplýva že som ho nikdy predtým nevidel. Už je ale znova v plnej paráde, tak sme mu venovali desaťminútovú prechádzku. Ale mňa viac ako už viacmenej okukané centrum láka iné miesto - Gravelly Point Park. Medzi turistami nieje príliš známy, ale chodím tam vždy, keď ideme okolo. Je to sám o sebe bezvýznamný malý park, ale výnimočným ho robí fakt, že sa nachádza hneď za koncom pristávacej dráhy Ronald Reagan Airport, a to ho robí skvelým miestom pre planespotting :)
Zdalo sa mi, že 2017 bude "malý" rok. Začal strašne nenápadne, týždne ubiehali a nič veľké sa nedialo. Lenže život je krásny. A jednou z vecí, ktoré ma na ňom najviac fascinujú je to, že ani nevieš, čo Ťa čaká za najbližším rohom. Aké prekvapenia Ti prinesie každý nový deň. Mne jedno priniesol vo februári. Štandardný pracovný deň, keď sa mi odrazu ozval kamarát, pre ktorého som pár rokov dozadu trochu pracoval. Píšeme si stále, ale tentokrát to bolo trocha o inom. Krátka, päť - desať minútová debata, ktorej výsledkom bolo otvorenie Google Flights, a o pár chvíľ mi v emailovej schránke pristála letenka s odletom o šesť dní. O spomínaných šesť dní neskôr som už stál na Letisku Jána Pavla II, Krakow - Balice. O mesiac sa tu znova vrátim, ale dovtedy ma nájdete v USA, tentokrát štát Maryland. Do DC je to na skok, čo ma tam čaká netuším, ale teším sa na to :) A nepýtajte sa ma ako to robím, ja fakticky tieto veci už ani neplánujem, mne sa to proste deje :D
|
Archives
July 2018
Categories |