Niekedy aj tie najmenšie rozhodnutia majú veľký význam. Mali sme namierené do Srbska, a na výber viacero ciest, ktoré sa od seba príliš nelíšili. Tak sme vybrali jednu, ktorá nás viedla do Chorvátska, a odtiaľ po diaľnici až na hranicu. Asi to bol moment, kedy sa to zlomilo, ale to sme o tom ešte netušili. Ďalej sme si to veselo mierili dalej, až kým nás asi 4 kilometre pred hranicou nezastavili kolóny. Západ slnka bol síce pekný, ale naďalej sme boli zaseknutí na mieste. Trvalo nám 4 hodiny, kým sme sa prebojovali na hranicu, čo nám po prepočítaní dalo priemernú rýchlosť krásny jeden kilometer za hodinu. Natešení sme prešli cez kontrolu, a zistili, že sme ešte len opustili Chorvátsko, a je pred nami len ďalšia fronta, tentokrát na vstup do Srbska. Po toľkom čakaní nam už pekne šibalo, a jedinou kratochvíľou nás i všetkých naokolo bolo skúšanie sily klaksónu. Nakoniec nás teda pustili cez hranicu, ale prvá dominová kocka už padla, a nasledovali ďalšie. Mali sme dohodnuté ubytko cez Airbnb, ale neočakávané zdržanie posunulo náš príchod až pár minút po polnoci. Snažili sme sa s naším hostiteľom Brankom spojiť, písať a volať mu, ale nijak sa nám to nepodarilo. Takže sme prišli do mesta Novi Sad, na adresu kde sme mali dohodnutú a zaplatenú izbu, ale nevedeli sme sa tam dostať. Snažili sme sa ešte nájsť niečo iné, ale nič sa nám nepodarilo. Nuž, parkovali sme v centre mesta, tak sme rozvešali po oknách uteráky, nech máme aspoň pokoj od pohľadov okoloidúcich, a už po niekoľký krát sme si ustlali na sedačkách auta, nasratí nad tým ako sa nám lepí smola na päty. Novi Sad sám o sebe nieje vôbec škaredý. Relatívne bežné mesto, ktoré sa za komunistov veľmi rozvinulo. Obdobie rozmachu je vidieť najmá v architektúre, množstvo panelových domov na nerozoznanie od tých z Petržalky, typické staré obchodné domy a podobne. V samotnom historickom centre sa ale mesto mení, a nájdete tam pekne upravené ulice, staré budovy, katedrálu, divadlo a podobne. Pod vplyvom udalostí poslenej noci sme ale veľa sympatií k druhému naväčšiemu mestu Srbska necítili. Nezlepšil to ani náš ďalší zážitok. Kráčali sme cetrom mesta, asi o deviatej ráno, úple bežný, tichý začiatok dňa, keď z ničoho nič preťalo ticho pískanie pneumatík. Priamo pri nás zastalo policajné auto, z neho vyskočili dvaja policajti, a zahučali na nás jediné slovo: "Pasport!". Naša snaha o komunikáciu v angličtine bola úplne márna. Dočkali sme sa síce nejakej odpovede, tá ale nemala s otázkou vôbec nič spoločné, evidentne chlapci po anglicky nevedeli, tak strieľali len tak naslepo. Po skontrolovaní občianskych sa otočili, a bez akýchkoľvek otázok, dotazov, pozdravov odišli. Aj túto psychicky náročnú situáciu sme sa rozhodli ukľudniť v mekáči na káve, za ktorú sme zaplatili takmer päť stoviek miestnych peňazí, to čo je vyložené by nám nestačilo :D Povzbudení kofeínom sme už situáciu nevideli až tak negatívne, a rozhodli sme sa, že ten negatívny domino efekt udalostí zastavíme. Však v Novom Sade sme len raz za život, tým sme si už boli istí :D Naše kroky teda viedli do Petrovaradin Fortress, pevnosti na Dunaji. Pohode miesto, ale napríklad na náš Oravský hrad sa vôbec nechytá, takže sme to trocha omrkli, a vrátili sa do centra, na obed, a po ňom nasledujúce prechádzky po poloprázdnych nedeľných uliciach. Musím priznať že nakoniec sme si užili celkom príjemný deň, ale jednýcm dychom dodávam, že viac pre nízke ceny v miestnych reštauráciách, ako samotnému mestu. A keď podvečer nastal čas odísť, neuronili sme ani slzu :)
0 Comments
Poznáte ten pocit, keď niekde prídete poprvý krát, ale cítite sa akoby ste na tom mieste strávili celý život? Od tohto leta je to pre mňa Bosna a Herczegovina. Aj keď zo začiatku to tak vobec nevyzeralo. Prvý kontakt s Bosnou bol úplne nahovno... Už len dostať sa tam bolo náročné. Vraj hraničný prechod v dedine Srb je len pre miestnych, taže sme to museli otočiť, a natiahnuť trasu o dobrých sto kilákov. Cestou sme sa dostali dokonca do zápchy, nie tvorenej z áut, ale z oviec... Jedna vec s druhou, hodina pokročila, padla tma, ale najhoršie bolo uvedomenie si, že naša milovaná Vectra je nejak smädná, a nádrž skoro prázdna. Keď nám bolo konečne dopriate vojsť do Bosny, s nádejou sme sa ponáhľali na benzínku, lebo sme mali pred sebou ešte dlhú cestu. Čas dojazdu 22:02 ale všetko zmenil. Otváracie hodiny boli len do desiatej, a aj keď tam týpek ešte stál za pultom, poslal nás doprdele. Teraz si skúste predstaviť tú situáciu - nachádzate sa v meste Ripač hneď pri hranici, a nemôžte sa pohnúť z miesta, lebo vaše auto nemá šťavu. Neviete miestny jazyk, nemáte miestne prachy. Okolo je len pár miestnych, ktorí sa netvária príliš priateľsky, a kopec túlavých psov. A tma, samozrejme. Jediný anglicky hovoriaci človek čo sme našli bol naštasie čašník. Nuž, ochutnali sme miestnu kuchyňu (vyklopili sme pár miestných pív) a ako najväčšie trosky sme zaľahli na odpočinok v priamo v aute zaparkovanom na pumpe. Keby pohľady zabíjali, tak by to pre spomínaného predavača na benzínke bolo posledné ráno. Ale keďže žijeme v reálnom svete, tak sme len narvali do nádrže koľko sa len dalo, zaplatili, zobrali pár energeťákov do zásoby, a vyrazili. Na nete sme našli mesto Jajce, a že je to "must see". To nam stačilo, nahodili sme to do GPS, a vydali sa smerom na... vlastne ani neviem, asi juh? :D Nepodstatné, proste sme šli, jak Forrest Gump :) A na konci sme našli toto: Mestečko Jajce má z môjho prvého pohľadu tri hlavné výhody: 1. Je zasadené v krásnom prírodnom prostredí, vodopád na fotke sa nachádza v centre mesta 2. Nie je to veľké mesto, ale má za sebou veľa histórie, kopec starých budov dáva mestu skvelú atmosféru 3. Ceny sú tu aj pre slovenského študenta veľmi nízke, v centre mesta najdrahšie jedlo z menu + dve pivá + prepitné = 7 eur. Izbu sme si prenajali priamo na hrade, a vyšla nás 10 eur na osobu. Prvýkrát som nemusel riešiť či si niečo môžem dovoliť :) Toto je naša Vectra, zaparkovaná pred hotelom, hneď vedľa Medvjed-kula, medvedej veže. Ale najlepšie na cestovaní je podľa mňa spoznávať miestnych ľudí. Neviem či to bola náhoda, ale narazili sme sem na mega priateľských ľudí, každý sa s nami kamarátil, zastavil na kus reči, alebo aspoň usmial sa. Ale na obyvateľoch mesta Jajce (Jajčanoch? Jajčakoch? :D) sa mi najviac páčilo akí boli vysmiati a spokojní, s tým čo majú, tam kde sú. Napr. more majú na skok, ale aj tak sa všetci chodievali kúpať do neďalekého jazera, a s nadšením nám to odporúčali. Aj keď podľa nášho vnímania sveta boli chudobnejší, vyzerali omnoho šťastnejší než sme my. Prial by som si mať tú radosť v živote ako oni... Takýmto spôsobom sa v Bosne pije káva ;) V skratke - ta medená nádoba s rúčkou sa volá džezva. Postup je asi taký, kávové zrná sa pomelú na jemný prášok, potom sa dajú do džezvy, nejako sa tepelne upravujú (to som úplne nepochopil), a na konci sa zalejú horúcou vodou. A tá kocka v šálke sa volá rahat lokum, niečo ako dezert, a je to mrte sladké. Počas dňa sme pobehali mesto, a videli všetko podstatné – vodopád, staré kostoly, katakomby, uličky a tak. Keď sme prišli do pevnosti na vrchole kopca, zo všetkého najviac nás zaujalo pódium rozostavené v strede, a výčap ktorý bol trochu vedľa. Samozrejme sme sa poinformovali o čo ide, a zistili sme, že sme prišli práve včas na Uptown Fest – rockový festival, ktorý sa odohráva na hrade. To sme si samozrejme nemohli nechať ujsť :D Začiatok mal byť o šiestej hodine večer, nuž sme tam prišli, a zistili, že sme medzi organizátormi jediní hostia, lebo hudba začína až o deviatej večer. Vyzeralo to na trapas, ale za tie tri hodiny sme pokecali s každým, kto aspoň trochu vedel anglicky, a bol to jednoznačne najlepší večer výletu. Následné koncerty už boli len čerešničkou na torte :) Its time to come, its time to go... pre nás to bolo nasledujúce ráno, ktoré sa nakoniec posunulo na poobedie. Opustili sme Jajce, a mierili do Srbska. Celú cestu sme si veľmi užívali, keďže jej veľká časť sa vinula cez kaňony vyrezané riekou do skaly, a fakt sa bolo na čo pozerať. Ale nedalo sa nič robiť, Bosna nie je nekonečná, a preto sme túto krásnu krajinu museli nechať za sebou. Ale odkedy sme prekročili hranicu, niekde vzadu v hlave už tajne kujem plány na návrat :)
Ak by sa Andrej Bičan spýtal: „Sto Slovákov sme sa opýtali a teraz hľadáme najčastejšiu odpoveď na otázku: Kde najviac Slovákov chodí na letnú dovolenku?“ , verím tomu, že top by bolo jednoznačne Chorvátsko, evergreen všetkých dovolenkových destinácií. Ale ja som tam napríklad nikdy nebol, takže keď sme sa po dlhej dlhej dlhej ceste blížili k moru, tešil som sa, že už aj ja si v kolónke „Bol si niekedy v Chorvátsku?“ môžem odfajknúť že splnené. Takže tento moment bude navždy ten, keď som ja zazrel to všetkými známymi opisované more. Svoj chorvátsky sen sme si šli splniť do mesta Senj [seň, podľa Jergyho sendž :D]. Došli sme na naše cenovo dostupné ubytko, ktoré sme si zriešili prostredníctvom Airbnb, zložili veci a hor sa do vody. Ako skúsený moreplavec som si to rezal vlnami, keď zrazu bolesť jak sviňaaa...Nechápal som čo to bolo za ostrú skalu. V skutočnosti som sa po minúte vo vode pri vyliezaní na breh oprel rukou o morského ježka, a odnášal si z tohto stretu 26 ostňov v pravej ruke spolu so skúsenosťou, že za každým rohom sa môže skrývať smrteľné nebezpečenstvo. V meste Senj sa okrem mora nachádza aj hrad, ale nebolo to nič extra zaujímavé. Dali sme prednosť gurmánskemu zážitku dole v meste, a okúsili nejaký mix morských plodov – ustrice, chobotnice, kalamáre a iné potvory. A konečne sme si mohli užiť pokojné večery, sediac na pláži. Konečne žiadne vážne myšlienky, žiadne starosti, len rozprávať sa, smiať sa, hrať volejbal, pospevovať si popri hraní na ukulele, popíjaní nápojov a tak... Dali sme tomu dva dni, potom nás to ale už začalo nudiť, tak sme sa zbalili a vyrazili po pobreží na juh. Dostali sme sa až do Zadaru, ale nebolo to nijak odlišné – voda, pláž, ježkovia. Neostali sme teda na noc, ale otočili auto smerom do vnútrozemia. Po pár hodinách jazdy sa už povaha krajiny badateľne menila, pribúdalo kopcov, i vegetácie. A to bolo dobre, pretože sme vedeli, že sa blížime k hranici. Mierili sme totiž na Bosnu a Hercegovinu.
Sloboda je super vec. Mať možnosť rozhodovať sám o sebe, robiť to čo chceš, ísť kdekoľvek chceš. Byť sám sebe pánom. To bolo v podstate jediné, čo sme pred odjazdom mali. Vyrazili sme bez toho aby sme mali nejaký konkrétny cieľ, ale nakoniec nás zavialo do časti Európy, ktorá by o slobode mohla veľa rozprávať. Balkánsky poloostrov bol ešte pomerne nedávno ťažko skúšaný občianskou vojnou, a v boji za slobodu 130 000 ľudí zaplatilo životom. Výsledkom dvoch nedeľných nealko (!!!!! :D) radlerov bolo rozhodnutie zbaliť sa, a na druhý deň vyraziť. Naložili sme pár vecí do kufra kamarátovej Vectry, ktorej rok výroby sa datuje do posledých rokov minulého tisícročia, a s odvahou že sa vrátime v rovnakom aute sme sa pustili len tak za nosom, smerom na Juh. Počas cesty sme sa dohodli, že ideme do Talianska, a v Slovinsku sa zastavíme na nejakú menšiu túru. A zrejme by sme to presne tak aj urobili, ale na prvej benzínke v Slovinsku sme narazili na predavačku, a tá nám to povedala na rovinu. Vraj najbližších 200 kilometrov nieje nič zaujímavé. Tak sme si dali krátku poradu s kávou v ruke, na stojáka na benzínke v uličke medzi energetickými nápojmi a motorovými olejmi. Výsledkom porady bola zmena kurzu, otočili sme sa o 90 stupňov južnejšie, a namierili si to k slovenskému moru do Chorvátska. A aj keď sme v Slovinsku boli asi tak hodinu, navigačka nás poslala na diaľnicu, a keďže sme nemali kúpenú známku, za tu chvíľu sme tam stihli spáchať dopravný priestupok. Tak len dúfame že nám nepríde domov pozdrav od Družba za avtoceste v Republiki Sloveniji d.d. :)
|
Archives
July 2018
Categories |