Niekedy aj tie najmenšie rozhodnutia majú veľký význam. Mali sme namierené do Srbska, a na výber viacero ciest, ktoré sa od seba príliš nelíšili. Tak sme vybrali jednu, ktorá nás viedla do Chorvátska, a odtiaľ po diaľnici až na hranicu. Asi to bol moment, kedy sa to zlomilo, ale to sme o tom ešte netušili. Ďalej sme si to veselo mierili dalej, až kým nás asi 4 kilometre pred hranicou nezastavili kolóny. Západ slnka bol síce pekný, ale naďalej sme boli zaseknutí na mieste. Trvalo nám 4 hodiny, kým sme sa prebojovali na hranicu, čo nám po prepočítaní dalo priemernú rýchlosť krásny jeden kilometer za hodinu. Natešení sme prešli cez kontrolu, a zistili, že sme ešte len opustili Chorvátsko, a je pred nami len ďalšia fronta, tentokrát na vstup do Srbska. Po toľkom čakaní nam už pekne šibalo, a jedinou kratochvíľou nás i všetkých naokolo bolo skúšanie sily klaksónu. Nakoniec nás teda pustili cez hranicu, ale prvá dominová kocka už padla, a nasledovali ďalšie. Mali sme dohodnuté ubytko cez Airbnb, ale neočakávané zdržanie posunulo náš príchod až pár minút po polnoci. Snažili sme sa s naším hostiteľom Brankom spojiť, písať a volať mu, ale nijak sa nám to nepodarilo. Takže sme prišli do mesta Novi Sad, na adresu kde sme mali dohodnutú a zaplatenú izbu, ale nevedeli sme sa tam dostať. Snažili sme sa ešte nájsť niečo iné, ale nič sa nám nepodarilo. Nuž, parkovali sme v centre mesta, tak sme rozvešali po oknách uteráky, nech máme aspoň pokoj od pohľadov okoloidúcich, a už po niekoľký krát sme si ustlali na sedačkách auta, nasratí nad tým ako sa nám lepí smola na päty. Novi Sad sám o sebe nieje vôbec škaredý. Relatívne bežné mesto, ktoré sa za komunistov veľmi rozvinulo. Obdobie rozmachu je vidieť najmá v architektúre, množstvo panelových domov na nerozoznanie od tých z Petržalky, typické staré obchodné domy a podobne. V samotnom historickom centre sa ale mesto mení, a nájdete tam pekne upravené ulice, staré budovy, katedrálu, divadlo a podobne. Pod vplyvom udalostí poslenej noci sme ale veľa sympatií k druhému naväčšiemu mestu Srbska necítili. Nezlepšil to ani náš ďalší zážitok. Kráčali sme cetrom mesta, asi o deviatej ráno, úple bežný, tichý začiatok dňa, keď z ničoho nič preťalo ticho pískanie pneumatík. Priamo pri nás zastalo policajné auto, z neho vyskočili dvaja policajti, a zahučali na nás jediné slovo: "Pasport!". Naša snaha o komunikáciu v angličtine bola úplne márna. Dočkali sme sa síce nejakej odpovede, tá ale nemala s otázkou vôbec nič spoločné, evidentne chlapci po anglicky nevedeli, tak strieľali len tak naslepo. Po skontrolovaní občianskych sa otočili, a bez akýchkoľvek otázok, dotazov, pozdravov odišli. Aj túto psychicky náročnú situáciu sme sa rozhodli ukľudniť v mekáči na káve, za ktorú sme zaplatili takmer päť stoviek miestnych peňazí, to čo je vyložené by nám nestačilo :D Povzbudení kofeínom sme už situáciu nevideli až tak negatívne, a rozhodli sme sa, že ten negatívny domino efekt udalostí zastavíme. Však v Novom Sade sme len raz za život, tým sme si už boli istí :D Naše kroky teda viedli do Petrovaradin Fortress, pevnosti na Dunaji. Pohode miesto, ale napríklad na náš Oravský hrad sa vôbec nechytá, takže sme to trocha omrkli, a vrátili sa do centra, na obed, a po ňom nasledujúce prechádzky po poloprázdnych nedeľných uliciach. Musím priznať že nakoniec sme si užili celkom príjemný deň, ale jednýcm dychom dodávam, že viac pre nízke ceny v miestnych reštauráciách, ako samotnému mestu. A keď podvečer nastal čas odísť, neuronili sme ani slzu :)
0 Comments
Leave a Reply. |
Archives
July 2018
Categories |