Ak nemáte rodičov ktorí Vám na všetko dávajú peniaze, tak budete musieť zmýšľať ekonomicky. Dobrá správa je, že sa to v pohode dá vybalansovať na nulu, takže sa vám vráti to čo ste do toho investovali, a zaplatíte si cestovanie. Teda ja som to takto mal, a to z platu za prácu plavčíka. Ak sa Vám podarí mať second job, kľudne si aj zarobíte. Samozrejme za predpokladu že nebudete míňať na hovadiny. Čo sa týka cestovania, určite budete potrebovať nejaký ten peniaz. Ja som si spisoval náklady, tak to tu trochu zhrniem. My sme cestovali šiesti, znížili sme tým spoločné náklady ako prenájom auta, benzín, niektoré hotely a podobne. Samozrejme má to svoju cenu – väčšia skupina je menej flexibilná, pomalšia, viac názorov a požiadaviek. Ubytko sme zväčša riešili v štvormiestnych izbách, ktoré sa dajú zohnať v slušnej cene. Dvaja z nás spali v spacákoch alebo tak, takže sa cena delila medzi 6 ľudí. Celkove som za ubytovanie zaplatil necelých 200 dolárov. Najviac sme platili za hotel v NYC, cca 70 za noc, ale zase niektoré noci sme hotel neplatili, keď sme sa počas noci presúvali z miesta na miesto a podobne. Stravovanie je veľmi subjektívna vec, každému chutí niečo iné. Celkove ma jedlo a nákupy vo Walmarte vyšlo na zhruba dvacku za deň, a to sme nejedli len to najlacnejšie na čo sme narazili. Na aute sa da celkom dobre ušetriť ak ste viacerí. Nás prenájom vyšiel 104 dolárov. Ak máte šoféra ktorý má viac ako 25 rokov, platíte menšiu poistku. K tomu parkovanie a extra poistenie 12,5, a dvakrát tankovanie – 60. dokopy 176,5$. Ešte ostávajú suveníry, atrakcie a letenky. To všetko závisí od toho kde letíte, čo chcete vidieť a koľko známych chcete potešiť.
Takže asi toľko... Ak by vás zaujímal kompletný prehľad, kľudne mi napíšte mail - sekcii Contact a pošlem Vám excelovský súbor.
0 Comments
Všetko má svoj koniec, a ani náš výlet nebol žiadnou výnimkou. Ostalo nám pár hodín (necelé dva dni) na to, aby sme si užili East Coast. Museli sme efektívne využívať čas, a zrobiť rýchlu japonskú turistiku, ináč to proste nešlo. Do Atlantic City sme prišli s niekoľkohodinovým meškaním až o šiestej večer, a keďže bol už september, nestálo to za nič. V lete to tam mohlo byť super, niečo ako Las Vegas na pláži, ale takto neskoro je zbytočné tam chodiť. Omrkli sme to tam v rýchlosti, a utekali do NYC. Vždy keď som niečo o New Yorku čítal, bolo to plné starých fráz a klišé. Vravel som si že to ja robiť nebudem, ale ono sa to tažko píše bez toho. Každé mesto, ktoré sme navštívili, malo inú atmosféru, a žiadne nebolo nabité energiou tak, ako NY. Na uliciach neustály ruch, trúbenie, žlté taxíky vo dne v noci, presne ako sme to čakali. Keď k tomu pridáte vysvietené mrakodrapy, kopec artistov predvádzajúcich čo vedia priamo na ulici, vznikne dokonalý koktejl, na ktorom sa človek stane závislý po prvom ochutnaní. Dosť bolo klišé, poďme k veci :) Jedna z vecí , ktoré sú pre NY typické, je že sa tu nachádza kopec národností. Tie si na Manhattne spravili svoje časti, je tu tak nejak klasický Chinatown, Koreatown, ale aj Little Brazil, Little Germany, Little Italy a tak ďalej. V Little Italy práve prebiehal niečo ako festival, takže sa človek cítil ako vo filme The Godfather :) Jedna vec mi ale kazila celkový dojem z mesta. Takmer na každom druhom rohu ste narazili doslova na kopec odpadkov. Určite je zložité zabezpečovať čistotu v takto veľkom a živom meste, ale rozhodne by sa dal dosiahnuť lepší výsledok, ako momentálna situácia. Som si istý, že v Londýne som za celý ten čas, ktorý som tam strávil, nevidel takúto kopu, a už vôbec nie na každých pár metroch. Rozhodli sme sa vynechať tradičný spôsob prepravy - metro. Uznali sme , že bude lepšie chodiť pešo, na každom rohu tu človek vidí niečo zaujímavé. Vybrali sme si pár miest, a celý deň sa prechádzali s mapou v ruke. Nebudem tu písať o tých klasických miestach ako Empire State Building, Wall Street, alebo Soche slobody, o tom každý už čítal miliónkrát. Prešli sme ich všetky, ale hlavne pre mňa bolo prežiť tú atmosféru, vidieť tie ulice, domy... väčšina z nich osobitne nemá žiadny veľký význam, ale dokopy vytvoria mesto na ktoré sa nedá len tak zabudnúť. Asi sa to nedá chápať, ale píšem to tak ako to mam v hlave :D Nuž a to je už úplný koniec... Na záver sme ešte s kamarátom zašli na rozlúčkové pivo do takého toho pohodového New-Yorskeho baru, a za chvíľu už mierili na JFK, odkiaľ nám to letelo domov.
Toto je presne to miesto na sentimentálne reči o tom, ako je to v USA super, ako sa tu teším znovu a tak, a ktoré ja strašne nerád píšem. Tak radšej poďakujem Andrejke, Dávidovi, Lucii, Lukášovi a Dominikovi za super trip, na ktorý myslím budeme dlho (hlavne) v dobrom spomínať. Las Vegas je jedno z najzvláštnejších miest na zemi. Už som nejaké tie mestá navštívil a vačšina z nich si bola podobná, ale Vegas bola úplne iná šálka kávy. Hlavné mesto hazardu, ktorého hlavné pravidlo by som zhrnul asi takto: Nič nieje príliš drahé, a nič nieje dostatočne veľký gýč nato, aby sa to vo Vegas spravilo :) Tak máte na jednej ulici Cézarov palác z "Antického Ríma", cez ulicu je Eifelovka, o kúsok ďalej sa premávajú benátske gondoly, ďalej tu je stredoveký hrad, stredoveké bitky na lodiach, egyptské pyramídy atď. Prečo si nepostaviť malý New York aj s Empire State Building? Ale to je málo tak radšej medzi to dáme ešte húsenkovú dráhu. Po týždni spania v lacných hoteloch a moteloch v kadejakých zapadákovoch, sme sa rozhodli dopriať si aspoň trochu luxusu, a tentokrát sme si vybrali hotel priamo na Las Vegas Boulvard, známy ako "Strip". Náš hotel Circus Circus je 15 najväčší hotel na svete, a jeho súčasťou je zábavný park. Lebo Vegas :) Nemohli sme si dovoliť márniť čas, tak sme hneď vyrazili von trochu si to tam obzrieť, nájsť nejaké kasíno a rozbiť bank :) Je tu milión spôsobov ako prísť o prachy, ale najväčšia klasika sú tie staré automaty, kde hodíte "štvrťák"- 25 centov, a zatočíte pákou, a keď máte štastie, tak Vám automat vysype kopec drobákov, tak ako mne :) celých 20 dolárov :D Okrem tohoto malého úspechu to samozrejme šlo skopca, ešte aj chlapík , ktorého sme sa pýtali kedy púštajú fontánky pred hotelom Bellagio, nás odrbal, tak sme tam pol hodiny len tak stáli :) Až nám došlo že nič z fontániek nebude, tak sme radšej ešte vošli do kasína a zahrali si. Celkove som tam pár dolárov prehral, ale ak by som si tam nezahral, tak by to vôbec nestálo za to. Na druhý deň sme ešte navštívili jednu veľkú priehradu zvanú Hoover Dam, ktorá bola našou poslednou zastávkou. Ikonická priehrada, ktorá zásobuje vodou Vegas a okolie, a svojími rozmermi vo Vás vzbudzuje rešpekt. Verili by ste tomu že táto priehrada bola dokončená v roku 1936? Tým náš pobyt na juhozápade de facto končí. Posledné hodiny sme strávili na prechádzke po Vegas, a aj po kasínach, pretože chodníky vám tu často nedajú na výber, jediná cesta vedie cez kasíno takže to musíte strihnúť cez. A posledná vec, ktorú sme videli, boli tie spominané Bellagio fontánky, takže sme spokojne mohli vrátiť auto, a letieť späť na východné pobrežie.
Tieto dve miesta sa nesú v znamení rekordov. Prvý sme navštívili Sequoia NP. Cesta k nim je dlhá a kľukatá, ale v cieli nájdete opäť niečo výnimočné. Stromy, ktorá začali rásť ešte v rokoch pred naším letopočtom. Najstarší bol myslím 3000 rokov starý, tomu už sa povie deduško. Za svoj dlhý život vďačia rôznym veciam, ale podstatné je, že ich drevo zle horí, takže požiare im neublížia. Nájdete tu aj najväčší strom na zemi – General Sherman Tree. Nie je najvyšší, ale je najväčší objemom dreva, a je aj najťažší na svete. Z nejakého dôvodu sme tu stretali kopec Slovákov a Čechov, človek už si musel dávať pozor na to čo vraví, lebo zrazu ho mohli okolostojaci rozumieť :) A ešte jedna vec bola skvelá, ideme si po ceste a z ničoho nič na ceste medveď, tak sme mali zlatú bodku dňa :) Death Valley, čiže údolie smrti, je verné svojmu názvu. Nejeden krát sme už išli cez púšť, ale vždy tam nejaké tie známky života boli. Sem tam krík, sem tam kaktus. V Death Valley už ale boli miesta, kde nebolo jednoducho nič. Ubitá spečená zem, tvrdá a dokonale vysušená, keďže ročne tu padne len 50 milimetrov zrážok, a teploty sa tu pohybujú až do 56-57 stupňov celzia. Na niektorých miestach je možné nájsť pozostatky jazier, vysušené takmer dosucha. Na týchto miestach potom nachádzate niečo ako soľné jazerá, kde soľ po odparení ostáva, a vytvára na zemi soľné štruktúry. Skúsili sme ich, a boli skutočne slané. Dúfam že to bola prírodná soľ, a nie pozostatok toho ako sa tam niekto vycikal :) V Death Valley sa človek necíti úplne najpohodlnejšie, takže sme sa tam nijak zvlášť nezdržovali. Spravili sme si pár zástaviek, a ponáhľali sa do Las Vegas :)
California je nádherné miesto. Na relatívne malom území tu nájdete väčšinu toho, čo príroda ponúka. Jeden deň sme plávali v oceáne v Los Angeles, ktoré je obklopené (prakticky) púšťou, horúce a plné paliem, ďalší deň sme boli v pomerne chladnom kopcovitom San Franciscu, a o pár hodín jazdy autom ďalej sme sa ocitli medzi vysokými horami. V národnom parku Yosemite, ktorý je pre mňa „must see“. Nešli sme tam len tak, v predstihu sa nám podarilo získať povolenie na výstup pravdepodobne najtypickejšej hory v tomto parku – Half Dome. Povolenie na výstup si nemôžete len tak kúpiť, musíte sa prihlásiť do lotérie, a dúfať že vás vylosujú. Nám sa to podarilo, tak sme sa s nadšením vyrazili cez neskutočne nádherný park smerom k nášmu cieľu. Vyšľapali sme kopec schodov, a užívali si množstvo nádherných výhľadov, ktoré nám tento chodník ponúkal. Po 11,3 kilometroch sme dorazili na úpätie Half Dome, kde sme sa po krátkom obede vydali na vrcholový výstup. Počasie sa nám trochu zhoršilo, hmla nám trochu zakryla výhľady a vlhkosť zhoršovala vlastnosti skaly, tak sa traja z nás rozhodli radšej hore neliezť. Ale zvyšní traja sme uznali, že sme už príliš ďaleko aby sme to otočili, tak sme to opatrne dotiahli až na vrchol, 2694 metrov nad hladinu mora :) Ťažko opísať tento pocit, keď stojíte na vrchole niečoho takto majestátneho. Nemohli sme si ho ale užívať dlho, pretože počasie išlo od desiatich k piatim. Uznali sme že je treba vydať sa na zostup, tak sme kúsok po kúsku zostupovali dole skalnou stenou. Trvalo nám to podstatne dlhšie ako výstup, ale hlavné je , že sme sa všetci bezpečne dostali dole. 11,3 kilometrová cesta naspäť k autu sa už niesla vo víťaznom duchu. Po príchode do kempu sme ešte zistili, že nám zabavili stany a spacáky, pretože sme kempovali mimo vyhradených miest. Našťastie sme mali do činenia s veľmi milými ľuďmi, ktorí nerobili problémy, a v pohode sme svoje veci dostali naspäť. Takže nám tento bombový deň nič neskazilo, a môžem naň ešte dlho dlho spomínať len v dobrom.
Neplánovali sme to, ale naša cesta do SF viedla cez San Jose, tak sme sa zviezli do downtownu. A bol to naozaj šťastný krok, o tomto meste sa bežne nedočítate v turistických sprievodcoch, ale bolo naozaj krásne. Čisté, a malo svoju atmosféru, podniky a tak. Minimum bezdomovcov, všetko pekné a upravené, všetci sme z neho boli nadšení. Ak by som si mal vybrať miesto na bývanie v USA tak San Jose by bolo veľmi vážnym kandidátom. Ďalšie mesto, ktoré sme navštívili, bolo San Francisco, známe svojími kopečkami. Tie sú prekvapivo veľké a strmé. Jazdíte stále hore a dole, je to relatívne neprehľadné, ale má to zase raz veľmi špeciálnu atmosféru. Najznámejšia je ulica Lombard Street, ktorá je tak strmá, že ju postavili serpentínami. San Francisco je asi prvé mesto kde nebola núdza o pekné dievčiny, tých tam bolo naozaj veľmi veľa, a naozaj to bolo asi prvé miesto v USA :D Snáď len San Jose sa mu priblížilo. Každopádne, naspäť k mestu :D Pekné to je mesto, ale nechcel by som tam žiť. Znovu množstvo podivínov, ale hlavne to počasie je také oničom, hmly a podobne. (Golden Gate Bridge sme pre hmlu ani nevideli). Ale má naozaj čarovné miesta, ako napríklad krásny downtown, alebo prístav. V prístave sa nachádza kopec silných vecí, ja som si najviac užil vojenskú loď SS Jeremiah OBrien. Je to loď ktorá sa zúčastnila vylodenia v Normandii, a jej prehliadka bola nesktočne zaujímavá aj kôli bývalému členovi US Navy, ktorý sa k nám pripojil, a všetko nám vysvetľoval. Mnoho ľudí ma v SF jeden hlavný cieľ - Golden Gate Bridge. Tiež sme ho chceli vidieť, akurát že bola hmla, takže mám fotku s mostom bez mosta :) Ďalšia zaujímavá bola herňa so starými automatmi, tuším niektoré boli až z roku 1915. A veľmi populárny je Pier 39, s obchodíkmi, reštikami či dokonca tuleňami :) Strávili sme tu podstatnú časť dňa, ale kľudne by sme mohli aj viac. Ale museli sme ísť ďalej, lebo na nás čakal pre mňa vrchol našej cesty.
Prvú vec ktorú sme v Kalifornii navštívili bola púšť. Nie nie sme vadní, bolo to skoro ráno, a vychádzajúce slnko nad púšťou je zase úplne iné, mňa úplne chytilo za srdce. Po ňom sme sa vydali v rýchlosti pobehať Joshua Tree NP. Je tam veľa výnimočných stromov, predstavte si to ako palmu, ktorá je ale na kmeni chlpatá, asi niečo ako to ale nieje to úplne tak. Vyzerá nejk takto: Množstvo týchto stromov sa nachádza v parku, kde môžete vyjsť medzi ne a užívať si zaujímavý pohľad, ktorý inde len tak nezažijete. My sme si ho príliš neužívali, lebo sme sa ponáhľali do Los Angeles, a čas nás tlačil, ale hlavne sme sa tam tešili. A mali sme pravdu, hneˇpo príchode sme zašli na Venice Beach, kde nám spravili radosť obrovské vlny, ktorým sme museli pár hodín venovať. Ubytovaní sme boli v hoteli v Koreatowne, a tomu sme prispôsobili aj večeru. Po nej sme si to namierili do centra LA, ktoré ale mierne sklamalo, špinavé, ulice a budovy boli škaredé, a kopec divných ľudí a bezdomovcov. Našťastie Hollywood na druhý deň zase image mesta vylepšil, na chodníku slávy som si aj ja našiel zaujímavé hviezdy.
Ráno sme mali v pláne zájsť na východ slnka, ale samozrejme sme spali, takže sme znovu oproti plánu meškali o pár hodín. Našou prvou zastávkou bola Horseshoe Bend, miesto kde rieka Colorado vytvorila naozaj veľmi zaujímavú stopu. Zvláštne je, že sa nachádza v púšti, z parkoviska idete cez piesok a skaly, ale za chvíľu prídete k útesu a pod vami je zelené Colorado. Našu druhu zastávku dňa, Grand Canyon, nieje treba nikomu predstavovať. Vyhradili sme si na ňu dostatok času, keď už sme tam boli. Ak som už vravel o sile rieky Colorado v predchádzajúcom odstavci, tak až tu sa ukáže v plnej sile. Idete autom po lese, nič výnimočné, a zrazu sa pred vami otvorí údolie, na ktoré je neuveriteľný pohľad. Nie je to len jedna ryha vrytá do krajiny, ale celá oblasť rozdelená na kúsky množstvom riek, ústiacich do rieky Colorado. Celé odpoludnie sme chodili po vyhliadkach, a užívali si tú pokojnú tichú atmosféru, s havranmi a Kalifornskými kondormi nad hlavou. Ale najlepšie vyzeral kaňon na sklonku dňa, keď sa rozžiaril v lúčoch zapadajúceho slnka... Deň sme zakončili večerou v reštaurácii v na vrchole kaňonu, a vydali sa na nočnú cestu do Kalifornie.
Konečne nastal ten moment, keď sa náš program zmenil z WORK na TRAVEL. Po všetkých lúčeniach sa sme s radosťou opustili Manassas, a odleteli z Washingtonu do Las Vegas. Samotný let začal katastroficky, keďže som dostal miesto v strede, ale hlavne vedľa týpka, ktorý bol fakt obrovský. Prevísal až do mojej sedačky, takže to vyzeralo, že strávim štyri a pol hodiny na snáď najhoršom sedadle v lietadle. Ale potom prišla dobrá víla letuška, a presadila ma do uličky, navyše do prvého radu, a keď práve nerozdávala kafé, tak sme kecali. Ešte nikdy mi let tak rýchlo neubehol :) Plus v prvom rade extra priestor na nohy, a sedel som vedľa chlapíka ktorý pracoval pre Microsoft a teraz ma vlastnú firmu. Takýto kontakt vždy hodí. Takže let príjemné prekvapenie Ale pointa nás čakala až po pristaní. V Las Vegas nám nemohli požičiať auto ktoré sme si rezervovali, tak nám dali o triedu vyššie, a za rovnakú cenu :) Poblúdili sme pri nákupoch, ale nakoniec sme sa síce s meškaním, ale predsa vydali smerom k národnému parku Zion. Je to niekde v Utahu či čo, a je to príroda ktorú doma nezažijete. Vysoké skalné bralá nejaké máme, ale nie v červeno oranžovom zafarbení, s pieskom a kaktusmi. Omrkli sme nejaké jazierko, vodopády, previezli sa shuttle busom po parku. Ale netušili sme , že to najlepšie zo Zionu nás čaká až na ceste do Bryce canyonu. Cesta pretínajúca horu serpentínami a tunelmi, zasadené do úžasného prostredia. Len občas bolo počuť obdivné „ty vole“, „ty kokos“ a iné frázy s rovnakým významom. Druhý park bol Bryce Canyon NP, o ktorom som veľa nevedel. O to väčšie prekvapenie bolo na vyhliadke. Znovu sme sa zahralí na lenivých Američanov, a namiesto pešej túry sme znovu sadli na autobus a previezli sa. Ťažko k tomu povedať niečo lepšie ako dať takéto fotky. Tretie miesto na pláne bol Horseshoe Bend, ale kôli rannému zdržaniu sme to proste nestihli, tak sme si našli motel a zaspávame. Takže hneď prvý deň nestíhame, a zatiaľ ani nevieme čo bude zajtra, lebo budeme musieť meniť plán. Ale malo by sa ísť na Grand Canyon :) V slovenských bazénoch môžte zväčša vidieť ľudí robiť tie štandardné plavecké štýly - kraul, prsia, znak alebo čo. Tieto, dalo by sa povedať tradičné plavecké štýly, tu používa odhadujem tak 10 percent ľudí. Zvyšných 90 sa príde len zamočiť a stáť vo vode, alebo plávajú fakt divne. Najpopulárnejšie sú dva „štýly“.
1 – Doggypaddle, to je ten takzvaný psík, čo je hýbanie rukami-nohami, s minimálnym posunom vpred. Skúsil som si to, a je to prekvapivo fyzicky náročné. 2 – Prsaul (PRSia+krAUL) ako je už z názvu zrejmé, jedná sa o mix kopania y kraulu, a záberu rúk ako pri prsiach. Neprišlo mi to prirodzené, ale s trochou tréningu sa to dalo naučiť. Ale vyzerá to debilne :) Ale najpodstatnejšia vec, ktorú potrebujete vedieť, je hra Marco Polo. Je to slepá baba vo vode. Hráči sa rozdelia. Jeden je Marco, všetci ostatní sú polo. Marco má zavreté oči, a vždy, keď vykríkne MARCO! Tak všetci Polovia musia zakričať POLO! No a pointa je že Marco musí chytiť nejakého Pola. Niekedy sa do toho tak zažerú, že mi kamarátka ktorá býva o dve bytovky ďalej, písala či ich môžem ukľudniť, že ich je počuť až k ním domov :) Môj posledný týždeň v práci začal už tak trochu tradične nas**tím sa nad asi šiestou alebo siedmou zmenou v pracovnom programe. Ale nakoniec sa mi podarilo ukočírovať všetko tak, že si aj niečo zapracujem, a aj si užijeme nejakú zábavu. Náš kamarát Nevin ostal doma sám, jeho žena a deti šli na dva týždne na návštevu do Salvádoru odkiaľ všetci pochádzajú, tak sme začali po večeroch podnikať akcie do DC, nejaké krčmy a podobne, snažíme sa užiť si to tu, kým sa ešte dá. Lebo presne takto o týždeň už budeme na letisku čakať na náš let do Las Vegas. Ešte nemáme vlastne nič naplánované, ani trasu a poriadne ani miesta, ktoré chceme vidieť, ale hlavne že sa tešíme :D
Vždy ma bavila geografia, tam som mával snáď najlepšie známky zo všetkých predmetov. Ale nenávidel som, keď sme preberali pôdu. Nebavilo ma počúvať o farbe hliny, ktorú som ako chalan z dediny poznal veľmi dobre, a vždy sa pohybovala len v rôznych odtieňoch hnedej. Ale prišiel na psa mráz a tu som prvýkrát zbadal niečo iné, niečo medzi o oranžovou a červenou, ja nechápem ako v takej hline môže niečo narásť, však to vyzerá ako rozsypaná tehla :). A ešte jedna vec, na Slovensku máme prírody dosť, ale nikdy som tam nevidel toľko zvierat čo tu. Hlavne veveričiek je všade neskutočne veľa. V lese tam to žilo, ak ste žiadnu nevideli tak to bola výnimočná situácia. Ale zvláštnejšie to bolo v mestách, Z ľudí si vôbec nerobia ťažkú hlavu, vídavame ich okolo domu, sem tam prebehnú aj cez bazén. Niesom si istý čo tam robia, ale v kľude si pobehujú medzi ľuďmi. A nevravím len o zapadákove ako ten náš, ale o parku v strede Washingtonu DC, priamo pred Capitolom a Bielym Domom :)
A ako vidíte, niektorí ľudia sú tu čierni a veveričky biele :D Áno, viem, som tu týždeň aj s cestou, a už idem poučovať o takýchto témach. Ale pýtal som sa ľudí aj na tieto veci, a tak to chcem trochu zhrnúť. Pýtal som sa viacerých, a odpovede sa rôznili. Napríklad jeden biely pán mi tvrdil že mentalita nových generácií Američanov už prakticky vôbec nerieši akej si rasy, aj z dôvodu že deti sa rodia a žijú vo svete, ktorý už nie je len čierno-biely, ale po miešaní DNA obsahuje všetky odtiene rasového spektra. Jednoducho že rasizmus ako taký už je prežitkom. Našťastie som sa s tým neuspokojil, lebo keď som sa to isté spýtal černochov, vraveli že to nie je bežné, ale občas sa im to stane. Napríklad jednu z nich obvinili z krádeže, keď si brala svoje veci a dávala si ich do vreciek, a do tváre jej povedali „Vy všetci kradnete“. Na druhej strane, pár podobných skúseností majú aj belosi, ktorých niektoré afroamerické skupiny jednoducho neznesú. A ďalšia skupina sú hispánci, s ktorými sa deje to isté. Takže ani dnes to ešte nie je úplne prekonané, oproti Slovensku je to tu oveľa bežnejšie, väčšina je v pohode ale vždy sa nájde niekto kto sa cíti že je niečo viac.
Deti sú hnacím motorom nášho bazéna. Bez nich by sme tam prakticky boli už len na meranie Ph a chlóru. Deti delíme na dve kategórie. Malé deti chodia s rodičmi, a väčšinou býva s nimi celkom zábava. Som rád, že pred nami majú rešpekt, ale keď ma oslovil jeden chlapec „Excuse me, Sir“ fakt som nevedel čo na to odpovedať :) . Potom sú tu ešte veľké deti, ktoré majú tak 13-20, a ich hlavnou zábavkou je robiť blbosti hlbokej časti bazéna. Ale aj s nimi sa dá dosiahnuť kompromis, aby pochopili, kde asi je hranica normálnej zábavy. Dobre sme si ich vychovali :)
Pred časom, keď bol chladný deň a upratovali sme bazén, nám dve malé dievčatá za plotom zaparkovali svoje ružové bicykle a oslovili nás asi nejak takto: „Excuse me, boys you are ugly :D“ . Aj keď nás to úplne zlomilo, pokecali sme si s nimi, a nakoniec sa mi podarilo dosiahnuť aspoň uznanie že som dobrý, lebo zametám :) Ešte pár slov k mestu v ktorom žijeme. Volá sa Manassas a nachádza sa asi 30 míľ (cca 50 kilometrov) juhozápadne od Washingtonu DC. Má asi 40 tisíc obyvateľov. Dal som si tú námahu, a spísal som všetky zaujímavé veci, ktoré tu môžete vidieť.
1) Battlefield Park – miesto kde sa odohrali dve bitky občianskej vojny 2) Downtown – Centrum mesta, v ktorom sa nachádza pár starších budov Aaaa to je všetko. Všetko ostatné už sú len domy, obchody a cesty. Proste je to nudné predmestie, väčšina ľudí sa tu príde akurát tak vyspať , a ráno zase odchádzajú do práce. Takže malá rada, ak pôjdete na WaT budúci rok, urobte všetko preto, aby ste bývali niekde v civilizácii kde môžete niečo zaujímavé zažiť, pretože ak sa dostanete na takéto miesto a nemáte auto, premárnite veľkú príležitosť. Ale miestny Battlefield park som si samozrejme bol obzrieť, na tomto mieste sa písala história USA. Vláda vykúpila pozemky, takže bojisko je viac-menej v pôvodnom stave, historické budovy sú tam kde boli. Miesta kde sa niečo dôležité udialo sú označené a popísané, takže si môžete zrobiť „tour“ a čítať ako sa bitka vyvíjala. Nieje to asi atrakcia pre každého, ale mňa to celkom bavilo :) Pauza na bazéne je zvláštna vec, ktorú si Slováci ťažko vedia predstaviť. Tiež mi to zo začiatku nejak nešlo do hlavy. Na našom je pauza vždy po 45 minútach plávania, na 15 minút. Je to čas kedy všetci musia byť von vody, aby si deti oddýchli, a plavčíci odmerali Ph, chlór a tak. Zo začiatku bolo pískanie pauzy spojené s nervozitou, lebo sa mi nechcelo veriť že ma všetci poslúchnu a vylezú z bazénu, ale na moje počudovanie, až na veľmi zriedkavé poznámky typu „Práve som vošiel do vody a už ma vyháňate“, nieje s tým žiadny problém. Dokonca aj puberťáci, ktorí ináč robili najviac problémov, poslušne vyskákali na breh a čakali. V tomto sú amíci fakt dobre trénovaní, na Slovensku si to neviem a asi ani nechcem predstaviť :)
V puberte som aj ja na chvíľu prepadol niečomu čo sa ťažko chápe aj vysvetľuje. Mám na mysli tie pozdravy, ktoré som zrejme videl v nejakom černošskom filme, niekoľkosekundové zdravenie sa, ktoré sa svojou náročnosťou už blíži k stredne zložitému tancu. A tak sa z podania ruky s niektorými kamošmi trochu rozrástli. Relatívne skoro mi doplo že je to asi kravina, ale úplne som to pochopil, až keď sa minule na vrátnici stretol Brian s nejakým svojím známym, a mal som možnosť vidieť originál americký 10 sekundový ťuk-ťuk pozdrav vo väzenskom štýle. U mňa potom nasledovalo krátke vstúpenie si do svedomia a priznanie si, že som tiež zrobil za mladi nejaké chyby :)
Jeden z problémov, ktorý sme najmä zo začiatku prekonávali, bolo prevádzať hmotnosti, dĺžky, teploty a objemy na niečo, v čom by sa dalo orientovať. Náš metrický systém je výborný, pohybovať sa po mocninách desiatky je super. 10mm = 1cm, 10cm = 1dm. 10dm = 1m. Jednoduché, prehľadné, ľahké na prepočet. Amerika si ale samozrejme musí ísť svoje :) Nechal som si to vysvetliť od americkej kolegyne Julie [žulí], a vďaka nej som si zrobil takýto “jednoduchý“ prehľad:
Dĺžka: Inch = 2,54 cm Foot = 12 in Yard = 3 ft Mile = 1760 yd Hmotnosť Ounce = 28 gramov Pound = 16 oz Ton = 2000 lb A to najlepšie, objem: Teespoon = cca 5 ml; Tablespoon = 3 tsp; Ounce = 2 tblsp; Cup = 8 ounces; Pint = 2 cups; Quarter = 2 pints; Gallon = 4 Quarters = 3,7854 litra Dokonalá divočina. Ale ešte je tu aj teplota, ktorá je samostatná kategória. Meria sa v stupňoch Farenheita. Prepočet je plus mínus takýto: Stupne F = (Stupne C *1,8)+32 Takže novinka, keď je vonku 30 stupňov tak mrzneme, a keď je horúco tak máme tak 90 – 100. Kurča sa pečie pri 450, a na fotke dole je vlastne 34 stupňov celzia. Pár prirovnaní aby ste mali predstavu: C F K Zamrznutie vody 0 32 273,15 Varenie vody 100 212 373,15 Telesná teplota 36,5 97,7 309,65 Absolútna nula -273,15 -459,67 0 Ešte aj Julie hovorí „Its dumb, thats America“ :D Už ste sa niekedy sťažovali ako ťažko sa Vám žije? Ja tiež. V poslednom čase som stále rozmýšľal že by som potreboval viac času na cestovanie. A vyššie sumy na paycheckoch. A lepšie bývanie. A tiež second job. Lenže sú aj väčšie problémy. Trebárs príbeh jedného môjho kolegu plavčíka. Chalan ešte mladší ako ja. Je z Ukrajiny, takže začiatok nič moc. Otec alkoholik rodinu opustil keď mal jeden rok, neskôr zomrel. Takže s mamou žili len tak tak. Napriek tomu sa dostal na univerzitu, lenže potom vypukol ten konflikt na Ukrajine. Pár jeho kamarátov už zomrelo vo vojne, tak celý rok pracoval kde mohol, aby zarobil na všetky poplatky a úplatky. Nakoniec sa rozlúčil s mamou, a odišiel do USA, a tu sa snaží získať azyl alebo zelenú kartu, aby nemusel naspäť na Ukrajinu.
Tiež Vám teraz vaše problémy pripadajú menšie, tak ako mne? Lietadlá ma naozaj bavia, a aj keď som už v jednom Air and Space múzeu bol, nestačilo mi. Našťastie to nie je až taký problém, lebo okrem toho v centre DC existuje ešte jedno, a to asi 15 míľ od nás, na letisku Dulles. A to je výborné, lebo sú tam zaujímavé veci, ktoré nenájdete za každým rohom. Lenže ja som blbec, a nedal som si do foťáku pamäťovku, takže som nafotil len pár vecí na internú pamäť, aj keď tam bolo naozaj neskutočne veľa zaujímavých vecí. A medzi nimi aj viaceré svetové unikáty. Napríklad Seiran, japonské lietadlo ktoré štartovalo z lietadlovej ponorky (áno, ponorky!!!) a pristávalo na vode ako hydroplán. Tento nemecký Messerschmitt Me-163 Komet bola prvá raketová stíhačka, nemecký experiment počas druhej svetovej. Z nejakého dôvodu sa tu ocitlo aj Concorde vyvíjané Britmi a Francúzmi, nadzvukové dopravné lietadlo. Už pochopiteľnejšia je Helikoptéra Bell UH Iroquois, ktorá bola vo veľkom nasadzovaná vo Vietname, a neodmysliteľne patrí k sedemdesiatym rokom. A výnimočný kúsok je aj tento bombardér B-29 Superfortress, s menom Enola Gay, a do dejín sa zapísal najmä tým, že zhodil atómovú bombu na Hirošimu. Ale to najlepšie som si nechal nakoniec, však kto má selfie s raketoplánom Discovery? :)
Kdekto sa ma pýta, koľko ľudí som už zachránil. Nemyslite si, že je to bežná vec, že každých 5 minút sa nám niekto topí. Snažíme sa samozrejme takýmto situáciám predchádzať. Ja som za necelé dva mesiace dosiahol zatiaľ 1 save, vytiahol som z vody chlapca, ktorý zrejme neodhadol hĺbku bazénu a zatúlal sa kde nemal. Jeho matka, ktorá naň mala dávať pozor, si v kľude ťukala do mobilu. Deň sa už končil, sledoval som len tri deti, to je ideálna situácia na stratu pozornosti. Vždy som čakal, že si budem môcť za pochodu premyslieť každý krok, ale nič také som nestihol. Skok na zem, beh, skok do vody a koniec, ani neviem ako. Mladý síce reval a matka sa cítila ukrivdená, nechcela si priznať že naňho kašľala tak sa musela hádať, ale mne to bolo jedno, ja som mal radosť že to dobre dopadlo, a naša idylka pokračuje ďalej :)
Niekedy sú naše dni také nudné, že proste ani niet o čom písať. Tak si vravím že napíšem presne o tom :) Náš pracovný deň začína cez týždeň o 11:30, cez víkend o 9:30, a končí rovnako o 20:00. Prvá vec, ktorú robíme, je upratovanie bazénu pred otvorením. Jeden z nás vždy vysáva dno bazéna. Zvyšní pripravia slnečníky, upravia lehátka, poprípade koše. Vyčistia skimmre, čo sú také košíky, kde sa zbierajú listy a rôzne chrobáky, občas žaby :) Vyčistia sa wécka, skontroluje sa voda, zametie čo treba. Keď sa všetko pripraví, tak už len ležíme a čakáme, kedy prídu ľudia. A keď niekto príde, tak na neho musíte dávať pozor, aby sa neutopil. 45 minút plávanie, a 15 minút pauza. A tak to ide až do konca dňa. Už len čítanie tohto je nudné, a realita často nebýva lepšia. Takže sa to cez pauzu snažíme nejako oživiť, hudbou, mobilmi, rozprávaním s návštevníkmi ak nejakí sú, čítaním knižiek. Ale už sme tu viac než mesiac a pol, a ubehlo to ako voda, a som si istý že doma mi tieto „nudné“ dni budú určite chýbať.
Rozprávanie s návštevníkmi bazéna občas prináša zaujímavé príbehy. Jedným z nich je príbeh o zelenej karte. Je to karta, ktorú dostanú obyvatelia iných krajín, keď sa stanú občanmi USA. Jedným z najľahších spôsobov ako ju získať, je uzavrieť manželstvo s občanom USA. A istá pani mi rozprávala o biznise, ktorý sa takto robí. Dostala ponuku formálne sa vydať za muža z Afriky, ktorého vôbec nepoznala. A odmena ? 15 000 dolárov. Päť tisíc hneď po svadbe, zvyšných desať v priebehu nasledujúcich rokov. Najprv sa museli naučiť naspamäť všetky detaily o tom druhom, aby to nebolo podozrivé. Následne zorganizovali normálnu svadbu, všetko ako má byť. Sľuby, fotky, úsmevy. Ale to nebol koniec. Aby to vyzeralo vierohodne, museli spolu bývať, a úrady ich chodili kontrolovať, či žijú v jednej domácnosti, či majú jednu manželskú posteľ a podobné veci. Po piatich rokoch rozvod a maj sa. Aj takéto možnosti ponúka tento slobodný svet...
Niektorým návštevám na bazéne sa tešíme viac, iným menej. Jedna z tých menej príjemných prišla dnes, niečo ako inšpektor z hygieny, ktorý kontroluje, či je všetko OK, či ma voda správne hodnoty, či sú všetky bezpečnostné prepisy dodržané, a tak. Našťastie prišiel v ten najlepší moment, bazén bol čerstvo povysávaný, žiadni ľudia v ňom neboli, práve sme vybalansovali vodu, dokonca aj kachličky sme práve to ráno vyčistili, a to robievame tak raz, niekedy dvakrát za týždeň :D Keby bol prišiel o deň skôr, to Vám ani nemôžem povedať ako by to dopadlo, ale takto nás pochválil, že máme najlepší bazén, aký túto sezónu videl (feeling proud :D)
|
Ak chcete čítať články v poradí v akom boli napísané, preskrolujte sa na koniec - na úplnom spodku stránky kliknite na nenápadné previous, alebo kliknite na tento link:
mikolajcik.weebly.com/usa-2015/previous/2 Categories
All
Archives
February 2016
|