Tieto dve miesta sa nesú v znamení rekordov. Prvý sme navštívili Sequoia NP. Cesta k nim je dlhá a kľukatá, ale v cieli nájdete opäť niečo výnimočné. Stromy, ktorá začali rásť ešte v rokoch pred naším letopočtom. Najstarší bol myslím 3000 rokov starý, tomu už sa povie deduško. Za svoj dlhý život vďačia rôznym veciam, ale podstatné je, že ich drevo zle horí, takže požiare im neublížia. Nájdete tu aj najväčší strom na zemi – General Sherman Tree. Nie je najvyšší, ale je najväčší objemom dreva, a je aj najťažší na svete. Z nejakého dôvodu sme tu stretali kopec Slovákov a Čechov, človek už si musel dávať pozor na to čo vraví, lebo zrazu ho mohli okolostojaci rozumieť :) A ešte jedna vec bola skvelá, ideme si po ceste a z ničoho nič na ceste medveď, tak sme mali zlatú bodku dňa :) Death Valley, čiže údolie smrti, je verné svojmu názvu. Nejeden krát sme už išli cez púšť, ale vždy tam nejaké tie známky života boli. Sem tam krík, sem tam kaktus. V Death Valley už ale boli miesta, kde nebolo jednoducho nič. Ubitá spečená zem, tvrdá a dokonale vysušená, keďže ročne tu padne len 50 milimetrov zrážok, a teploty sa tu pohybujú až do 56-57 stupňov celzia. Na niektorých miestach je možné nájsť pozostatky jazier, vysušené takmer dosucha. Na týchto miestach potom nachádzate niečo ako soľné jazerá, kde soľ po odparení ostáva, a vytvára na zemi soľné štruktúry. Skúsili sme ich, a boli skutočne slané. Dúfam že to bola prírodná soľ, a nie pozostatok toho ako sa tam niekto vycikal :) V Death Valley sa človek necíti úplne najpohodlnejšie, takže sme sa tam nijak zvlášť nezdržovali. Spravili sme si pár zástaviek, a ponáhľali sa do Las Vegas :)
0 Comments
California je nádherné miesto. Na relatívne malom území tu nájdete väčšinu toho, čo príroda ponúka. Jeden deň sme plávali v oceáne v Los Angeles, ktoré je obklopené (prakticky) púšťou, horúce a plné paliem, ďalší deň sme boli v pomerne chladnom kopcovitom San Franciscu, a o pár hodín jazdy autom ďalej sme sa ocitli medzi vysokými horami. V národnom parku Yosemite, ktorý je pre mňa „must see“. Nešli sme tam len tak, v predstihu sa nám podarilo získať povolenie na výstup pravdepodobne najtypickejšej hory v tomto parku – Half Dome. Povolenie na výstup si nemôžete len tak kúpiť, musíte sa prihlásiť do lotérie, a dúfať že vás vylosujú. Nám sa to podarilo, tak sme sa s nadšením vyrazili cez neskutočne nádherný park smerom k nášmu cieľu. Vyšľapali sme kopec schodov, a užívali si množstvo nádherných výhľadov, ktoré nám tento chodník ponúkal. Po 11,3 kilometroch sme dorazili na úpätie Half Dome, kde sme sa po krátkom obede vydali na vrcholový výstup. Počasie sa nám trochu zhoršilo, hmla nám trochu zakryla výhľady a vlhkosť zhoršovala vlastnosti skaly, tak sa traja z nás rozhodli radšej hore neliezť. Ale zvyšní traja sme uznali, že sme už príliš ďaleko aby sme to otočili, tak sme to opatrne dotiahli až na vrchol, 2694 metrov nad hladinu mora :) Ťažko opísať tento pocit, keď stojíte na vrchole niečoho takto majestátneho. Nemohli sme si ho ale užívať dlho, pretože počasie išlo od desiatich k piatim. Uznali sme že je treba vydať sa na zostup, tak sme kúsok po kúsku zostupovali dole skalnou stenou. Trvalo nám to podstatne dlhšie ako výstup, ale hlavné je , že sme sa všetci bezpečne dostali dole. 11,3 kilometrová cesta naspäť k autu sa už niesla vo víťaznom duchu. Po príchode do kempu sme ešte zistili, že nám zabavili stany a spacáky, pretože sme kempovali mimo vyhradených miest. Našťastie sme mali do činenia s veľmi milými ľuďmi, ktorí nerobili problémy, a v pohode sme svoje veci dostali naspäť. Takže nám tento bombový deň nič neskazilo, a môžem naň ešte dlho dlho spomínať len v dobrom.
Neplánovali sme to, ale naša cesta do SF viedla cez San Jose, tak sme sa zviezli do downtownu. A bol to naozaj šťastný krok, o tomto meste sa bežne nedočítate v turistických sprievodcoch, ale bolo naozaj krásne. Čisté, a malo svoju atmosféru, podniky a tak. Minimum bezdomovcov, všetko pekné a upravené, všetci sme z neho boli nadšení. Ak by som si mal vybrať miesto na bývanie v USA tak San Jose by bolo veľmi vážnym kandidátom. Ďalšie mesto, ktoré sme navštívili, bolo San Francisco, známe svojími kopečkami. Tie sú prekvapivo veľké a strmé. Jazdíte stále hore a dole, je to relatívne neprehľadné, ale má to zase raz veľmi špeciálnu atmosféru. Najznámejšia je ulica Lombard Street, ktorá je tak strmá, že ju postavili serpentínami. San Francisco je asi prvé mesto kde nebola núdza o pekné dievčiny, tých tam bolo naozaj veľmi veľa, a naozaj to bolo asi prvé miesto v USA :D Snáď len San Jose sa mu priblížilo. Každopádne, naspäť k mestu :D Pekné to je mesto, ale nechcel by som tam žiť. Znovu množstvo podivínov, ale hlavne to počasie je také oničom, hmly a podobne. (Golden Gate Bridge sme pre hmlu ani nevideli). Ale má naozaj čarovné miesta, ako napríklad krásny downtown, alebo prístav. V prístave sa nachádza kopec silných vecí, ja som si najviac užil vojenskú loď SS Jeremiah OBrien. Je to loď ktorá sa zúčastnila vylodenia v Normandii, a jej prehliadka bola nesktočne zaujímavá aj kôli bývalému členovi US Navy, ktorý sa k nám pripojil, a všetko nám vysvetľoval. Mnoho ľudí ma v SF jeden hlavný cieľ - Golden Gate Bridge. Tiež sme ho chceli vidieť, akurát že bola hmla, takže mám fotku s mostom bez mosta :) Ďalšia zaujímavá bola herňa so starými automatmi, tuším niektoré boli až z roku 1915. A veľmi populárny je Pier 39, s obchodíkmi, reštikami či dokonca tuleňami :) Strávili sme tu podstatnú časť dňa, ale kľudne by sme mohli aj viac. Ale museli sme ísť ďalej, lebo na nás čakal pre mňa vrchol našej cesty.
Prvú vec ktorú sme v Kalifornii navštívili bola púšť. Nie nie sme vadní, bolo to skoro ráno, a vychádzajúce slnko nad púšťou je zase úplne iné, mňa úplne chytilo za srdce. Po ňom sme sa vydali v rýchlosti pobehať Joshua Tree NP. Je tam veľa výnimočných stromov, predstavte si to ako palmu, ktorá je ale na kmeni chlpatá, asi niečo ako to ale nieje to úplne tak. Vyzerá nejk takto: Množstvo týchto stromov sa nachádza v parku, kde môžete vyjsť medzi ne a užívať si zaujímavý pohľad, ktorý inde len tak nezažijete. My sme si ho príliš neužívali, lebo sme sa ponáhľali do Los Angeles, a čas nás tlačil, ale hlavne sme sa tam tešili. A mali sme pravdu, hneˇpo príchode sme zašli na Venice Beach, kde nám spravili radosť obrovské vlny, ktorým sme museli pár hodín venovať. Ubytovaní sme boli v hoteli v Koreatowne, a tomu sme prispôsobili aj večeru. Po nej sme si to namierili do centra LA, ktoré ale mierne sklamalo, špinavé, ulice a budovy boli škaredé, a kopec divných ľudí a bezdomovcov. Našťastie Hollywood na druhý deň zase image mesta vylepšil, na chodníku slávy som si aj ja našiel zaujímavé hviezdy.
Ráno sme mali v pláne zájsť na východ slnka, ale samozrejme sme spali, takže sme znovu oproti plánu meškali o pár hodín. Našou prvou zastávkou bola Horseshoe Bend, miesto kde rieka Colorado vytvorila naozaj veľmi zaujímavú stopu. Zvláštne je, že sa nachádza v púšti, z parkoviska idete cez piesok a skaly, ale za chvíľu prídete k útesu a pod vami je zelené Colorado. Našu druhu zastávku dňa, Grand Canyon, nieje treba nikomu predstavovať. Vyhradili sme si na ňu dostatok času, keď už sme tam boli. Ak som už vravel o sile rieky Colorado v predchádzajúcom odstavci, tak až tu sa ukáže v plnej sile. Idete autom po lese, nič výnimočné, a zrazu sa pred vami otvorí údolie, na ktoré je neuveriteľný pohľad. Nie je to len jedna ryha vrytá do krajiny, ale celá oblasť rozdelená na kúsky množstvom riek, ústiacich do rieky Colorado. Celé odpoludnie sme chodili po vyhliadkach, a užívali si tú pokojnú tichú atmosféru, s havranmi a Kalifornskými kondormi nad hlavou. Ale najlepšie vyzeral kaňon na sklonku dňa, keď sa rozžiaril v lúčoch zapadajúceho slnka... Deň sme zakončili večerou v reštaurácii v na vrchole kaňonu, a vydali sa na nočnú cestu do Kalifornie.
Konečne nastal ten moment, keď sa náš program zmenil z WORK na TRAVEL. Po všetkých lúčeniach sa sme s radosťou opustili Manassas, a odleteli z Washingtonu do Las Vegas. Samotný let začal katastroficky, keďže som dostal miesto v strede, ale hlavne vedľa týpka, ktorý bol fakt obrovský. Prevísal až do mojej sedačky, takže to vyzeralo, že strávim štyri a pol hodiny na snáď najhoršom sedadle v lietadle. Ale potom prišla dobrá víla letuška, a presadila ma do uličky, navyše do prvého radu, a keď práve nerozdávala kafé, tak sme kecali. Ešte nikdy mi let tak rýchlo neubehol :) Plus v prvom rade extra priestor na nohy, a sedel som vedľa chlapíka ktorý pracoval pre Microsoft a teraz ma vlastnú firmu. Takýto kontakt vždy hodí. Takže let príjemné prekvapenie Ale pointa nás čakala až po pristaní. V Las Vegas nám nemohli požičiať auto ktoré sme si rezervovali, tak nám dali o triedu vyššie, a za rovnakú cenu :) Poblúdili sme pri nákupoch, ale nakoniec sme sa síce s meškaním, ale predsa vydali smerom k národnému parku Zion. Je to niekde v Utahu či čo, a je to príroda ktorú doma nezažijete. Vysoké skalné bralá nejaké máme, ale nie v červeno oranžovom zafarbení, s pieskom a kaktusmi. Omrkli sme nejaké jazierko, vodopády, previezli sa shuttle busom po parku. Ale netušili sme , že to najlepšie zo Zionu nás čaká až na ceste do Bryce canyonu. Cesta pretínajúca horu serpentínami a tunelmi, zasadené do úžasného prostredia. Len občas bolo počuť obdivné „ty vole“, „ty kokos“ a iné frázy s rovnakým významom. Druhý park bol Bryce Canyon NP, o ktorom som veľa nevedel. O to väčšie prekvapenie bolo na vyhliadke. Znovu sme sa zahralí na lenivých Američanov, a namiesto pešej túry sme znovu sadli na autobus a previezli sa. Ťažko k tomu povedať niečo lepšie ako dať takéto fotky. Tretie miesto na pláne bol Horseshoe Bend, ale kôli rannému zdržaniu sme to proste nestihli, tak sme si našli motel a zaspávame. Takže hneď prvý deň nestíhame, a zatiaľ ani nevieme čo bude zajtra, lebo budeme musieť meniť plán. Ale malo by sa ísť na Grand Canyon :) V slovenských bazénoch môžte zväčša vidieť ľudí robiť tie štandardné plavecké štýly - kraul, prsia, znak alebo čo. Tieto, dalo by sa povedať tradičné plavecké štýly, tu používa odhadujem tak 10 percent ľudí. Zvyšných 90 sa príde len zamočiť a stáť vo vode, alebo plávajú fakt divne. Najpopulárnejšie sú dva „štýly“.
1 – Doggypaddle, to je ten takzvaný psík, čo je hýbanie rukami-nohami, s minimálnym posunom vpred. Skúsil som si to, a je to prekvapivo fyzicky náročné. 2 – Prsaul (PRSia+krAUL) ako je už z názvu zrejmé, jedná sa o mix kopania y kraulu, a záberu rúk ako pri prsiach. Neprišlo mi to prirodzené, ale s trochou tréningu sa to dalo naučiť. Ale vyzerá to debilne :) Ale najpodstatnejšia vec, ktorú potrebujete vedieť, je hra Marco Polo. Je to slepá baba vo vode. Hráči sa rozdelia. Jeden je Marco, všetci ostatní sú polo. Marco má zavreté oči, a vždy, keď vykríkne MARCO! Tak všetci Polovia musia zakričať POLO! No a pointa je že Marco musí chytiť nejakého Pola. Niekedy sa do toho tak zažerú, že mi kamarátka ktorá býva o dve bytovky ďalej, písala či ich môžem ukľudniť, že ich je počuť až k ním domov :) Môj posledný týždeň v práci začal už tak trochu tradične nas**tím sa nad asi šiestou alebo siedmou zmenou v pracovnom programe. Ale nakoniec sa mi podarilo ukočírovať všetko tak, že si aj niečo zapracujem, a aj si užijeme nejakú zábavu. Náš kamarát Nevin ostal doma sám, jeho žena a deti šli na dva týždne na návštevu do Salvádoru odkiaľ všetci pochádzajú, tak sme začali po večeroch podnikať akcie do DC, nejaké krčmy a podobne, snažíme sa užiť si to tu, kým sa ešte dá. Lebo presne takto o týždeň už budeme na letisku čakať na náš let do Las Vegas. Ešte nemáme vlastne nič naplánované, ani trasu a poriadne ani miesta, ktoré chceme vidieť, ale hlavne že sa tešíme :D
|
Ak chcete čítať články v poradí v akom boli napísané, preskrolujte sa na koniec - na úplnom spodku stránky kliknite na nenápadné previous, alebo kliknite na tento link:
mikolajcik.weebly.com/usa-2015/previous/2 Categories
All
Archives
February 2016
|