Deti sú hnacím motorom nášho bazéna. Bez nich by sme tam prakticky boli už len na meranie Ph a chlóru. Deti delíme na dve kategórie. Malé deti chodia s rodičmi, a väčšinou býva s nimi celkom zábava. Som rád, že pred nami majú rešpekt, ale keď ma oslovil jeden chlapec „Excuse me, Sir“ fakt som nevedel čo na to odpovedať :) . Potom sú tu ešte veľké deti, ktoré majú tak 13-20, a ich hlavnou zábavkou je robiť blbosti hlbokej časti bazéna. Ale aj s nimi sa dá dosiahnuť kompromis, aby pochopili, kde asi je hranica normálnej zábavy. Dobre sme si ich vychovali :)
Pred časom, keď bol chladný deň a upratovali sme bazén, nám dve malé dievčatá za plotom zaparkovali svoje ružové bicykle a oslovili nás asi nejak takto: „Excuse me, boys you are ugly :D“ . Aj keď nás to úplne zlomilo, pokecali sme si s nimi, a nakoniec sa mi podarilo dosiahnuť aspoň uznanie že som dobrý, lebo zametám :)
0 Comments
V puberte som aj ja na chvíľu prepadol niečomu čo sa ťažko chápe aj vysvetľuje. Mám na mysli tie pozdravy, ktoré som zrejme videl v nejakom černošskom filme, niekoľkosekundové zdravenie sa, ktoré sa svojou náročnosťou už blíži k stredne zložitému tancu. A tak sa z podania ruky s niektorými kamošmi trochu rozrástli. Relatívne skoro mi doplo že je to asi kravina, ale úplne som to pochopil, až keď sa minule na vrátnici stretol Brian s nejakým svojím známym, a mal som možnosť vidieť originál americký 10 sekundový ťuk-ťuk pozdrav vo väzenskom štýle. U mňa potom nasledovalo krátke vstúpenie si do svedomia a priznanie si, že som tiež zrobil za mladi nejaké chyby :)
Už ste sa niekedy sťažovali ako ťažko sa Vám žije? Ja tiež. V poslednom čase som stále rozmýšľal že by som potreboval viac času na cestovanie. A vyššie sumy na paycheckoch. A lepšie bývanie. A tiež second job. Lenže sú aj väčšie problémy. Trebárs príbeh jedného môjho kolegu plavčíka. Chalan ešte mladší ako ja. Je z Ukrajiny, takže začiatok nič moc. Otec alkoholik rodinu opustil keď mal jeden rok, neskôr zomrel. Takže s mamou žili len tak tak. Napriek tomu sa dostal na univerzitu, lenže potom vypukol ten konflikt na Ukrajine. Pár jeho kamarátov už zomrelo vo vojne, tak celý rok pracoval kde mohol, aby zarobil na všetky poplatky a úplatky. Nakoniec sa rozlúčil s mamou, a odišiel do USA, a tu sa snaží získať azyl alebo zelenú kartu, aby nemusel naspäť na Ukrajinu.
Tiež Vám teraz vaše problémy pripadajú menšie, tak ako mne? Rozprávanie s návštevníkmi bazéna občas prináša zaujímavé príbehy. Jedným z nich je príbeh o zelenej karte. Je to karta, ktorú dostanú obyvatelia iných krajín, keď sa stanú občanmi USA. Jedným z najľahších spôsobov ako ju získať, je uzavrieť manželstvo s občanom USA. A istá pani mi rozprávala o biznise, ktorý sa takto robí. Dostala ponuku formálne sa vydať za muža z Afriky, ktorého vôbec nepoznala. A odmena ? 15 000 dolárov. Päť tisíc hneď po svadbe, zvyšných desať v priebehu nasledujúcich rokov. Najprv sa museli naučiť naspamäť všetky detaily o tom druhom, aby to nebolo podozrivé. Následne zorganizovali normálnu svadbu, všetko ako má byť. Sľuby, fotky, úsmevy. Ale to nebol koniec. Aby to vyzeralo vierohodne, museli spolu bývať, a úrady ich chodili kontrolovať, či žijú v jednej domácnosti, či majú jednu manželskú posteľ a podobné veci. Po piatich rokoch rozvod a maj sa. Aj takéto možnosti ponúka tento slobodný svet...
Vždy mám radosť z toho, keď vidím, že si ľudia nezištne pomôžu. A tu to vídam fakt často, lebo ako som už párkrát spomínal, ľudia sú tu fakt milí. Keď sme boli v DC na výlete, vystúpili sme z busu, vošli do parku, zastali a pýtam sa Andrey kde teda chceme ísť. Skôr než stihla odpovedať, stála pri nás skupinka ľudí v oblekoch, a radili nám, čo by se mali navštíviť. Hlavne veľká zrkadlovka zrejme prezrádzala, že sme turisti. Druhýkrát, o pár hodín neskôr, sme chceli nájsť najbližšiu stanicu metra. Aďka vytiahla mapu, začal som ukazovať kde sme, ale doslova som nestihol ani dokončiť vetu a už pri nás stál chlapík, že s čím potrebujeme pomôcť. Bolo to fakt 5 sekúnd, ja to nechápem, toto už je nadprirodzené :)
Už som to spomínal na začiatku, že ľudia sú tu milí. Nie všetci samozrejme, niektorí len podajú ID a ani neodpovedajú na ahoj, ale väčšina sú komunikatívni ľudia. Zastavia sa, spýtajú sa ako sa máš, odkiaľ si a podobne. Je to úplne bežná vec, na ktorú sme si zvykli, aj keď zo začiatku som sa sám seba pýtal, prečo sa starajú do niekoho, koho nepoznajú. Ťažko povedať do akej miery je tento záujem úprimný, lebo aj keď sa rozprávame, v podstate si nič nepovieme, proste také „bavenie sa o počasí“. Ale každopádne je to aspoň milé gesto. Časom som sa to tak nejak pochytil, a keď pracujem na desku, je to užitočné na vyplnenie ticha, kým skontrolujem meno a hosť sa zapíše. S niektorými, ktorí chodia pravidelne, mám taký už kamarátsky vzťah, vždy prehodíme aspoň pár slov. Ale s niektorými sa zakecám aj na dlhšie, rekord je zatiaľ tri a pol hodiny s motorkárom Tonym :)
Fotka je tentokrát od Xiao Liu :) :) :) Od začiatku leta skrývam jedno tajomstvo. Moji spolubývajúci Dávid a Lukáš sú zápasníci MMA. Tí ktorí náhodou neviete, je to bojové umenie zložené z úderov, kopov kadejakých hmatov, škrtení a tak :) Možno si poviete v pohode, aj ja poznám niekoho kto sa tomu venuje. Lenže Dávid sa tomu venuje na profesionálnej úrovni. Ale čo je najlepšie, len nedávno sa stal majstrom Českej republiky vo svojej váhe. To znamená že je to vééééľký frajer krát dva. Občas ma len tak z tréningových dôvodov zamotá ako vianočku.To že sme na jednom byte neveští nič dobré pre niekoho ako ja, keďže mojim hlavným koníčkom je podpichovanie všetkých naokolo. Zatiaľ som ale v jednom kuse, čo naznačuje že Dávidova trpezlivosť sa blíži nekonečnu ;)
Včera sa na bazéne stala vec, ktorú som si neprial zažiť. Práve keď som bol na stande. Už na kurze som po chvíli srandy začal dúfať, že sa mi to nestane. Neúspešne. Neviem ako to napísať, tak to poviem narovinu – mali sme v bazéne hovno. (parťák mi to prial, pozdravujem Pali, máš to u mňa ;) ) Nejaké dieťa to nevydržalo, a urobilo to do plytkej časti bazénu. Všetci museli okamžite preč z vody, a zavreli sme bazén. Nasledovalo vysávanie, brushovanie, zvýšenie chlóru a tak. Detský bazén, ktorý je zavretý, by sa veľmi hodil, ušetrilo by to starosti. Asi budeme pri vstupe rozdávať plienky. Takže dneska to bude pochopiteľne bez fotky :)
Život prináša rôzne prekvapenia. Nám jedno nadelil včera v noci, približne o 00:05. Mali sme tu pár dní návštevu, Katku ktorá pracuje na druhej strane Washingtonu. Ráno odchádzala, preto sme robili takú menšiu párty, a vtom sa ozvalo klopanie na dvere. Šiel som otvoriť dvere s istotou, že sa niekto prišiel sťažovať na to že robíme hluk, v lepšom prípade susedia, v horšom polícia. Otvorím, a vidím dvoch týpkov a dievčinu, tak sa pýtam How can I help you, a oni na to že sú z officu z Marylandu, a že toto je vaša nová spolubývajúca, položili jej ruksak na zem a čau :D Takže sme na byte momentálne šiesti, do 5 členného česko-slovenského kolektívu nám pribudla Imra z Turecka, celkom sympatická dievčina, 20 rokov, na priateľa sme sa ešte nepýtali, aj preto že po anglicky toho veľa nenavraví. Ale hneď ako prišla a zložila si veci, a pridala sa k nám, a spoločne sme sa snažili prekonávať jazykovú bariéru až do rána :) Takže momentálna družina z nášho bytu vyzerá takto: Fotky Andrejka,ďakujem :)
Ešte jeden dodatok z dnešného dňa. Ako plavčíci si na sprepitnom príliš nezarobíme, lepšie povedané vôbec. Ale nájdu sa aj výnimky. Dnes keď som sedel na stande, prišiel ku mne jeden pán, za ktorým pár minút predtým prišiel chlapík s krabicami z Domino's, a ponúkol mi pizzu. Najprv som nechápal, ale normálne mi dal celú pizzu, vraj si mám zobrať, a odišiel. Hneď nám to všetkým zlepšilo deň :)
SSN nie je žiadna vulgárna skratka, znamená to Social Security Number. Boli sme si ho včera vybaviť, lebo je to číslo ktoré musí mať každý pracujúci v USA. Samotný proces je nudný, ale jednu vec musím spomenúť. Bol som pri úradníkovi, ktorý mal nejaké telesné postihnutie, škúlil, mal problém s chôdzou a bol pomalší, hlavne s prácou na PC. Pre mňa to znamenalo že som musel na vybavenie čakať 5-krát dlhšie ako kolega, ale aj napriek tomu som odchádzal s veľmi dobrou náladou. Naozaj obdivuhodné že ľudí s postihnutím neodpíšu, ale aktívne ich zapoja do života. Bod pre USA :)
PS: Fotka s tým nemá nič spoločné, len sa mi páčila tá budova a bola neďaleko :) Každý už určite počul že v Amerike ľudia často jedia hamburgery. Niečo na tom bude, lebo na každom rohu tu nachádzame nejaký fastfood. Klasický McDonalds vedie, ale je tu množstvo reťazcov, ktoré ponúkajú viacmenej to isté – kúsok mäsa s nejakou tou oblohou v žemli, hranolky a presladený nápoj. A práve s hamburgermi sa spája moje prvé americké sklamanie. Plní očakávaní sme išli skúsiť reťazec Wendy’s. Nakoľko som netušil čo by som si mal dať, strelil som naslepo, a výsledkom bolo menu ktoré ma vyšlo 10,37 dolára za hamburger, ktorý odo mňa dostal dve hviezdičky z piatich len preto, že bol predavač ochotný nás odfotiť. Takže Wendy’s nič moc, ale neklesám na duchu, ešte ma čaká dlhá cesta :)
|
Ak chcete čítať články v poradí v akom boli napísané, preskrolujte sa na koniec - na úplnom spodku stránky kliknite na nenápadné previous, alebo kliknite na tento link:
mikolajcik.weebly.com/usa-2015/previous/2 Categories
All
Archives
February 2016
|