Ak nemáte rodičov ktorí Vám na všetko dávajú peniaze, tak budete musieť zmýšľať ekonomicky. Dobrá správa je, že sa to v pohode dá vybalansovať na nulu, takže sa vám vráti to čo ste do toho investovali, a zaplatíte si cestovanie. Teda ja som to takto mal, a to z platu za prácu plavčíka. Ak sa Vám podarí mať second job, kľudne si aj zarobíte. Samozrejme za predpokladu že nebudete míňať na hovadiny. Čo sa týka cestovania, určite budete potrebovať nejaký ten peniaz. Ja som si spisoval náklady, tak to tu trochu zhrniem. My sme cestovali šiesti, znížili sme tým spoločné náklady ako prenájom auta, benzín, niektoré hotely a podobne. Samozrejme má to svoju cenu – väčšia skupina je menej flexibilná, pomalšia, viac názorov a požiadaviek. Ubytko sme zväčša riešili v štvormiestnych izbách, ktoré sa dajú zohnať v slušnej cene. Dvaja z nás spali v spacákoch alebo tak, takže sa cena delila medzi 6 ľudí. Celkove som za ubytovanie zaplatil necelých 200 dolárov. Najviac sme platili za hotel v NYC, cca 70 za noc, ale zase niektoré noci sme hotel neplatili, keď sme sa počas noci presúvali z miesta na miesto a podobne. Stravovanie je veľmi subjektívna vec, každému chutí niečo iné. Celkove ma jedlo a nákupy vo Walmarte vyšlo na zhruba dvacku za deň, a to sme nejedli len to najlacnejšie na čo sme narazili. Na aute sa da celkom dobre ušetriť ak ste viacerí. Nás prenájom vyšiel 104 dolárov. Ak máte šoféra ktorý má viac ako 25 rokov, platíte menšiu poistku. K tomu parkovanie a extra poistenie 12,5, a dvakrát tankovanie – 60. dokopy 176,5$. Ešte ostávajú suveníry, atrakcie a letenky. To všetko závisí od toho kde letíte, čo chcete vidieť a koľko známych chcete potešiť.
Takže asi toľko... Ak by vás zaujímal kompletný prehľad, kľudne mi napíšte mail - sekcii Contact a pošlem Vám excelovský súbor.
0 Comments
Všetko má svoj koniec, a ani náš výlet nebol žiadnou výnimkou. Ostalo nám pár hodín (necelé dva dni) na to, aby sme si užili East Coast. Museli sme efektívne využívať čas, a zrobiť rýchlu japonskú turistiku, ináč to proste nešlo. Do Atlantic City sme prišli s niekoľkohodinovým meškaním až o šiestej večer, a keďže bol už september, nestálo to za nič. V lete to tam mohlo byť super, niečo ako Las Vegas na pláži, ale takto neskoro je zbytočné tam chodiť. Omrkli sme to tam v rýchlosti, a utekali do NYC. Vždy keď som niečo o New Yorku čítal, bolo to plné starých fráz a klišé. Vravel som si že to ja robiť nebudem, ale ono sa to tažko píše bez toho. Každé mesto, ktoré sme navštívili, malo inú atmosféru, a žiadne nebolo nabité energiou tak, ako NY. Na uliciach neustály ruch, trúbenie, žlté taxíky vo dne v noci, presne ako sme to čakali. Keď k tomu pridáte vysvietené mrakodrapy, kopec artistov predvádzajúcich čo vedia priamo na ulici, vznikne dokonalý koktejl, na ktorom sa človek stane závislý po prvom ochutnaní. Dosť bolo klišé, poďme k veci :) Jedna z vecí , ktoré sú pre NY typické, je že sa tu nachádza kopec národností. Tie si na Manhattne spravili svoje časti, je tu tak nejak klasický Chinatown, Koreatown, ale aj Little Brazil, Little Germany, Little Italy a tak ďalej. V Little Italy práve prebiehal niečo ako festival, takže sa človek cítil ako vo filme The Godfather :) Jedna vec mi ale kazila celkový dojem z mesta. Takmer na každom druhom rohu ste narazili doslova na kopec odpadkov. Určite je zložité zabezpečovať čistotu v takto veľkom a živom meste, ale rozhodne by sa dal dosiahnuť lepší výsledok, ako momentálna situácia. Som si istý, že v Londýne som za celý ten čas, ktorý som tam strávil, nevidel takúto kopu, a už vôbec nie na každých pár metroch. Rozhodli sme sa vynechať tradičný spôsob prepravy - metro. Uznali sme , že bude lepšie chodiť pešo, na každom rohu tu človek vidí niečo zaujímavé. Vybrali sme si pár miest, a celý deň sa prechádzali s mapou v ruke. Nebudem tu písať o tých klasických miestach ako Empire State Building, Wall Street, alebo Soche slobody, o tom každý už čítal miliónkrát. Prešli sme ich všetky, ale hlavne pre mňa bolo prežiť tú atmosféru, vidieť tie ulice, domy... väčšina z nich osobitne nemá žiadny veľký význam, ale dokopy vytvoria mesto na ktoré sa nedá len tak zabudnúť. Asi sa to nedá chápať, ale píšem to tak ako to mam v hlave :D Nuž a to je už úplný koniec... Na záver sme ešte s kamarátom zašli na rozlúčkové pivo do takého toho pohodového New-Yorskeho baru, a za chvíľu už mierili na JFK, odkiaľ nám to letelo domov.
Toto je presne to miesto na sentimentálne reči o tom, ako je to v USA super, ako sa tu teším znovu a tak, a ktoré ja strašne nerád píšem. Tak radšej poďakujem Andrejke, Dávidovi, Lucii, Lukášovi a Dominikovi za super trip, na ktorý myslím budeme dlho (hlavne) v dobrom spomínať. Las Vegas je jedno z najzvláštnejších miest na zemi. Už som nejaké tie mestá navštívil a vačšina z nich si bola podobná, ale Vegas bola úplne iná šálka kávy. Hlavné mesto hazardu, ktorého hlavné pravidlo by som zhrnul asi takto: Nič nieje príliš drahé, a nič nieje dostatočne veľký gýč nato, aby sa to vo Vegas spravilo :) Tak máte na jednej ulici Cézarov palác z "Antického Ríma", cez ulicu je Eifelovka, o kúsok ďalej sa premávajú benátske gondoly, ďalej tu je stredoveký hrad, stredoveké bitky na lodiach, egyptské pyramídy atď. Prečo si nepostaviť malý New York aj s Empire State Building? Ale to je málo tak radšej medzi to dáme ešte húsenkovú dráhu. Po týždni spania v lacných hoteloch a moteloch v kadejakých zapadákovoch, sme sa rozhodli dopriať si aspoň trochu luxusu, a tentokrát sme si vybrali hotel priamo na Las Vegas Boulvard, známy ako "Strip". Náš hotel Circus Circus je 15 najväčší hotel na svete, a jeho súčasťou je zábavný park. Lebo Vegas :) Nemohli sme si dovoliť márniť čas, tak sme hneď vyrazili von trochu si to tam obzrieť, nájsť nejaké kasíno a rozbiť bank :) Je tu milión spôsobov ako prísť o prachy, ale najväčšia klasika sú tie staré automaty, kde hodíte "štvrťák"- 25 centov, a zatočíte pákou, a keď máte štastie, tak Vám automat vysype kopec drobákov, tak ako mne :) celých 20 dolárov :D Okrem tohoto malého úspechu to samozrejme šlo skopca, ešte aj chlapík , ktorého sme sa pýtali kedy púštajú fontánky pred hotelom Bellagio, nás odrbal, tak sme tam pol hodiny len tak stáli :) Až nám došlo že nič z fontániek nebude, tak sme radšej ešte vošli do kasína a zahrali si. Celkove som tam pár dolárov prehral, ale ak by som si tam nezahral, tak by to vôbec nestálo za to. Na druhý deň sme ešte navštívili jednu veľkú priehradu zvanú Hoover Dam, ktorá bola našou poslednou zastávkou. Ikonická priehrada, ktorá zásobuje vodou Vegas a okolie, a svojími rozmermi vo Vás vzbudzuje rešpekt. Verili by ste tomu že táto priehrada bola dokončená v roku 1936? Tým náš pobyt na juhozápade de facto končí. Posledné hodiny sme strávili na prechádzke po Vegas, a aj po kasínach, pretože chodníky vám tu často nedajú na výber, jediná cesta vedie cez kasíno takže to musíte strihnúť cez. A posledná vec, ktorú sme videli, boli tie spominané Bellagio fontánky, takže sme spokojne mohli vrátiť auto, a letieť späť na východné pobrežie.
Tieto dve miesta sa nesú v znamení rekordov. Prvý sme navštívili Sequoia NP. Cesta k nim je dlhá a kľukatá, ale v cieli nájdete opäť niečo výnimočné. Stromy, ktorá začali rásť ešte v rokoch pred naším letopočtom. Najstarší bol myslím 3000 rokov starý, tomu už sa povie deduško. Za svoj dlhý život vďačia rôznym veciam, ale podstatné je, že ich drevo zle horí, takže požiare im neublížia. Nájdete tu aj najväčší strom na zemi – General Sherman Tree. Nie je najvyšší, ale je najväčší objemom dreva, a je aj najťažší na svete. Z nejakého dôvodu sme tu stretali kopec Slovákov a Čechov, človek už si musel dávať pozor na to čo vraví, lebo zrazu ho mohli okolostojaci rozumieť :) A ešte jedna vec bola skvelá, ideme si po ceste a z ničoho nič na ceste medveď, tak sme mali zlatú bodku dňa :) Death Valley, čiže údolie smrti, je verné svojmu názvu. Nejeden krát sme už išli cez púšť, ale vždy tam nejaké tie známky života boli. Sem tam krík, sem tam kaktus. V Death Valley už ale boli miesta, kde nebolo jednoducho nič. Ubitá spečená zem, tvrdá a dokonale vysušená, keďže ročne tu padne len 50 milimetrov zrážok, a teploty sa tu pohybujú až do 56-57 stupňov celzia. Na niektorých miestach je možné nájsť pozostatky jazier, vysušené takmer dosucha. Na týchto miestach potom nachádzate niečo ako soľné jazerá, kde soľ po odparení ostáva, a vytvára na zemi soľné štruktúry. Skúsili sme ich, a boli skutočne slané. Dúfam že to bola prírodná soľ, a nie pozostatok toho ako sa tam niekto vycikal :) V Death Valley sa človek necíti úplne najpohodlnejšie, takže sme sa tam nijak zvlášť nezdržovali. Spravili sme si pár zástaviek, a ponáhľali sa do Las Vegas :)
California je nádherné miesto. Na relatívne malom území tu nájdete väčšinu toho, čo príroda ponúka. Jeden deň sme plávali v oceáne v Los Angeles, ktoré je obklopené (prakticky) púšťou, horúce a plné paliem, ďalší deň sme boli v pomerne chladnom kopcovitom San Franciscu, a o pár hodín jazdy autom ďalej sme sa ocitli medzi vysokými horami. V národnom parku Yosemite, ktorý je pre mňa „must see“. Nešli sme tam len tak, v predstihu sa nám podarilo získať povolenie na výstup pravdepodobne najtypickejšej hory v tomto parku – Half Dome. Povolenie na výstup si nemôžete len tak kúpiť, musíte sa prihlásiť do lotérie, a dúfať že vás vylosujú. Nám sa to podarilo, tak sme sa s nadšením vyrazili cez neskutočne nádherný park smerom k nášmu cieľu. Vyšľapali sme kopec schodov, a užívali si množstvo nádherných výhľadov, ktoré nám tento chodník ponúkal. Po 11,3 kilometroch sme dorazili na úpätie Half Dome, kde sme sa po krátkom obede vydali na vrcholový výstup. Počasie sa nám trochu zhoršilo, hmla nám trochu zakryla výhľady a vlhkosť zhoršovala vlastnosti skaly, tak sa traja z nás rozhodli radšej hore neliezť. Ale zvyšní traja sme uznali, že sme už príliš ďaleko aby sme to otočili, tak sme to opatrne dotiahli až na vrchol, 2694 metrov nad hladinu mora :) Ťažko opísať tento pocit, keď stojíte na vrchole niečoho takto majestátneho. Nemohli sme si ho ale užívať dlho, pretože počasie išlo od desiatich k piatim. Uznali sme že je treba vydať sa na zostup, tak sme kúsok po kúsku zostupovali dole skalnou stenou. Trvalo nám to podstatne dlhšie ako výstup, ale hlavné je , že sme sa všetci bezpečne dostali dole. 11,3 kilometrová cesta naspäť k autu sa už niesla vo víťaznom duchu. Po príchode do kempu sme ešte zistili, že nám zabavili stany a spacáky, pretože sme kempovali mimo vyhradených miest. Našťastie sme mali do činenia s veľmi milými ľuďmi, ktorí nerobili problémy, a v pohode sme svoje veci dostali naspäť. Takže nám tento bombový deň nič neskazilo, a môžem naň ešte dlho dlho spomínať len v dobrom.
Prvú vec ktorú sme v Kalifornii navštívili bola púšť. Nie nie sme vadní, bolo to skoro ráno, a vychádzajúce slnko nad púšťou je zase úplne iné, mňa úplne chytilo za srdce. Po ňom sme sa vydali v rýchlosti pobehať Joshua Tree NP. Je tam veľa výnimočných stromov, predstavte si to ako palmu, ktorá je ale na kmeni chlpatá, asi niečo ako to ale nieje to úplne tak. Vyzerá nejk takto: Množstvo týchto stromov sa nachádza v parku, kde môžete vyjsť medzi ne a užívať si zaujímavý pohľad, ktorý inde len tak nezažijete. My sme si ho príliš neužívali, lebo sme sa ponáhľali do Los Angeles, a čas nás tlačil, ale hlavne sme sa tam tešili. A mali sme pravdu, hneˇpo príchode sme zašli na Venice Beach, kde nám spravili radosť obrovské vlny, ktorým sme museli pár hodín venovať. Ubytovaní sme boli v hoteli v Koreatowne, a tomu sme prispôsobili aj večeru. Po nej sme si to namierili do centra LA, ktoré ale mierne sklamalo, špinavé, ulice a budovy boli škaredé, a kopec divných ľudí a bezdomovcov. Našťastie Hollywood na druhý deň zase image mesta vylepšil, na chodníku slávy som si aj ja našiel zaujímavé hviezdy.
Ráno sme mali v pláne zájsť na východ slnka, ale samozrejme sme spali, takže sme znovu oproti plánu meškali o pár hodín. Našou prvou zastávkou bola Horseshoe Bend, miesto kde rieka Colorado vytvorila naozaj veľmi zaujímavú stopu. Zvláštne je, že sa nachádza v púšti, z parkoviska idete cez piesok a skaly, ale za chvíľu prídete k útesu a pod vami je zelené Colorado. Našu druhu zastávku dňa, Grand Canyon, nieje treba nikomu predstavovať. Vyhradili sme si na ňu dostatok času, keď už sme tam boli. Ak som už vravel o sile rieky Colorado v predchádzajúcom odstavci, tak až tu sa ukáže v plnej sile. Idete autom po lese, nič výnimočné, a zrazu sa pred vami otvorí údolie, na ktoré je neuveriteľný pohľad. Nie je to len jedna ryha vrytá do krajiny, ale celá oblasť rozdelená na kúsky množstvom riek, ústiacich do rieky Colorado. Celé odpoludnie sme chodili po vyhliadkach, a užívali si tú pokojnú tichú atmosféru, s havranmi a Kalifornskými kondormi nad hlavou. Ale najlepšie vyzeral kaňon na sklonku dňa, keď sa rozžiaril v lúčoch zapadajúceho slnka... Deň sme zakončili večerou v reštaurácii v na vrchole kaňonu, a vydali sa na nočnú cestu do Kalifornie.
Konečne nastal ten moment, keď sa náš program zmenil z WORK na TRAVEL. Po všetkých lúčeniach sa sme s radosťou opustili Manassas, a odleteli z Washingtonu do Las Vegas. Samotný let začal katastroficky, keďže som dostal miesto v strede, ale hlavne vedľa týpka, ktorý bol fakt obrovský. Prevísal až do mojej sedačky, takže to vyzeralo, že strávim štyri a pol hodiny na snáď najhoršom sedadle v lietadle. Ale potom prišla dobrá víla letuška, a presadila ma do uličky, navyše do prvého radu, a keď práve nerozdávala kafé, tak sme kecali. Ešte nikdy mi let tak rýchlo neubehol :) Plus v prvom rade extra priestor na nohy, a sedel som vedľa chlapíka ktorý pracoval pre Microsoft a teraz ma vlastnú firmu. Takýto kontakt vždy hodí. Takže let príjemné prekvapenie Ale pointa nás čakala až po pristaní. V Las Vegas nám nemohli požičiať auto ktoré sme si rezervovali, tak nám dali o triedu vyššie, a za rovnakú cenu :) Poblúdili sme pri nákupoch, ale nakoniec sme sa síce s meškaním, ale predsa vydali smerom k národnému parku Zion. Je to niekde v Utahu či čo, a je to príroda ktorú doma nezažijete. Vysoké skalné bralá nejaké máme, ale nie v červeno oranžovom zafarbení, s pieskom a kaktusmi. Omrkli sme nejaké jazierko, vodopády, previezli sa shuttle busom po parku. Ale netušili sme , že to najlepšie zo Zionu nás čaká až na ceste do Bryce canyonu. Cesta pretínajúca horu serpentínami a tunelmi, zasadené do úžasného prostredia. Len občas bolo počuť obdivné „ty vole“, „ty kokos“ a iné frázy s rovnakým významom. Druhý park bol Bryce Canyon NP, o ktorom som veľa nevedel. O to väčšie prekvapenie bolo na vyhliadke. Znovu sme sa zahralí na lenivých Američanov, a namiesto pešej túry sme znovu sadli na autobus a previezli sa. Ťažko k tomu povedať niečo lepšie ako dať takéto fotky. Tretie miesto na pláne bol Horseshoe Bend, ale kôli rannému zdržaniu sme to proste nestihli, tak sme si našli motel a zaspávame. Takže hneď prvý deň nestíhame, a zatiaľ ani nevieme čo bude zajtra, lebo budeme musieť meniť plán. Ale malo by sa ísť na Grand Canyon :) Ešte pár slov k mestu v ktorom žijeme. Volá sa Manassas a nachádza sa asi 30 míľ (cca 50 kilometrov) juhozápadne od Washingtonu DC. Má asi 40 tisíc obyvateľov. Dal som si tú námahu, a spísal som všetky zaujímavé veci, ktoré tu môžete vidieť.
1) Battlefield Park – miesto kde sa odohrali dve bitky občianskej vojny 2) Downtown – Centrum mesta, v ktorom sa nachádza pár starších budov Aaaa to je všetko. Všetko ostatné už sú len domy, obchody a cesty. Proste je to nudné predmestie, väčšina ľudí sa tu príde akurát tak vyspať , a ráno zase odchádzajú do práce. Takže malá rada, ak pôjdete na WaT budúci rok, urobte všetko preto, aby ste bývali niekde v civilizácii kde môžete niečo zaujímavé zažiť, pretože ak sa dostanete na takéto miesto a nemáte auto, premárnite veľkú príležitosť. Ale miestny Battlefield park som si samozrejme bol obzrieť, na tomto mieste sa písala história USA. Vláda vykúpila pozemky, takže bojisko je viac-menej v pôvodnom stave, historické budovy sú tam kde boli. Miesta kde sa niečo dôležité udialo sú označené a popísané, takže si môžete zrobiť „tour“ a čítať ako sa bitka vyvíjala. Nieje to asi atrakcia pre každého, ale mňa to celkom bavilo :) Cestovanie na konci leta je niečo, na čo sa teší zrejme každý WaT študent. Smutné je, že vecí, ktoré človek chce vidieť je strašne veľa, ale dolárov a hlavne času žalostne málo. Takže si každý musí vybrať, čo chce najviac, a ostatné miesta odložiť buď na budúci rok, alebo na neurčito. Sme na apartmáne dobrá partia, tak sme sa rozhodli cestovať spolu. Po prebraní všetkých možností a dlhých diskusiách sme sa dohodli, že pôjdeme na plavbu loďou do Karibiku. Tak sme si našli plavbu na Jamajku a Kajmanské ostrovy, pripravili peniaze, čo trvalo pár dní. A v deň, keď sme už išli na net kupovať plavbu, sme v priebehu dvoch hodín zmenili názor. Nakoniec sme nechali plavbu plavbou, a kúpili si spiatočné letenky do Las Vegas :) Takže je rozhodnuté, v septembri pôjdeme precestovať západné pobrežie :)
Je to hanba, že nám to trvalo mesiac, ale konečne sme sa aj my dostali do hlavného mesta, ktoré máme asi hodinu cesty autobusom. Ráno pršalo, tak sme zvažovali neísť, ale našťastie sme to riskli. Všetko podstatné je vo Washingtone na jednom mieste, tak sme celý deň strávili v centre. Je to akoby veľký park, v ktorom je Biely Dom, Capitol, monument, múzeá, aj tento bazén ktorý poznáte z Forresta Gumpa: Celý tento park, v ktorého strede je Washingtonský monument, je obklopený múzeami, tak sme si vybrali Air and Space Museum, múzeum Americkej histórie a Prírodovedné múzeum, a tie sme prešli, ale stále sme ani z ďaleka nevideli všetko. Je toho proste veľa, a zaujímavo popísané a vysvetlené. A naozaj zaujímavé veci, napr. vesmírny modul Apolo 11, Sojuz, kopec lietadiel, kadejaké zvery, Apple II, rukavice Muhammada Aliho, skateboard Tonyho Hawka a podobne. V tomto parku sa práve konal nejaký festival , ktorého témou bolo Peru. Ten štát z Južnej Ameriky. Takže sme si dali peruánske kurča, a šli ďalej. Všetko je síce nakope, takže nebol problém to nájsť, dokonca sme našli dva Biele Domy :D Ten prvý bol nejak sivý, nezdalo sa nám to, ale všetko okolo neho uzavreté, a všetci ľudia sa tam fotili. Tak si vravíme to musí byť ono, a spravili sme pár fotiek: Ale ne, bolo to Ministerstvo financií či čo :D takže sme našli pravý Biely Dom, sfotili ho a kukli pár okolitých uličiek. Nakoniec sme ešte stretli Andrejkinho kamaráta, chvíľu s ním pobudli, a šli domov unavení zo super výletu.
Viacej fotiek dám do galérie. Ešte by som sa chcel vrátiť k cestovaniu, ktoré bolo jednou z vecí na ktoré som sa naozaj tešil, teda na let cez Atlantik. Náš let mal dve časti- Varšava -Londýn s British Airways, a Londýn – Washington s Virgin Atlantic. Viem že sa nedá porovnávať bežný let s transkontinentálnym, ale pár vecí by som spomenul. Náš dvaapolhodinový let do Londýna mal meškanie hodinu aj pätnásť minút, zatiaľ čo osemhdinový do Washingtonu dorazil načas. A hlavne, u BA sme si odtrpeli štandardné nudné poučenie o bezpečnosti, ale u Virgin nám pustili animovanú rozprávku plnú akcie, v ktorej bolo spomenuté všetko, a navyše fakt zaujala a pobavila. Úplne bije do očí rozdiel medzi národným dopravcom, a súkromnou spoločnosťou. Len toľko som chcel povedať :)
|
Ak chcete čítať články v poradí v akom boli napísané, preskrolujte sa na koniec - na úplnom spodku stránky kliknite na nenápadné previous, alebo kliknite na tento link:
mikolajcik.weebly.com/usa-2015/previous/2 Categories
All
Archives
February 2016
|