Cestovanie na konci leta je niečo, na čo sa teší zrejme každý WaT študent. Smutné je, že vecí, ktoré človek chce vidieť je strašne veľa, ale dolárov a hlavne času žalostne málo. Takže si každý musí vybrať, čo chce najviac, a ostatné miesta odložiť buď na budúci rok, alebo na neurčito. Sme na apartmáne dobrá partia, tak sme sa rozhodli cestovať spolu. Po prebraní všetkých možností a dlhých diskusiách sme sa dohodli, že pôjdeme na plavbu loďou do Karibiku. Tak sme si našli plavbu na Jamajku a Kajmanské ostrovy, pripravili peniaze, čo trvalo pár dní. A v deň, keď sme už išli na net kupovať plavbu, sme v priebehu dvoch hodín zmenili názor. Nakoniec sme nechali plavbu plavbou, a kúpili si spiatočné letenky do Las Vegas :) Takže je rozhodnuté, v septembri pôjdeme precestovať západné pobrežie :)
0 Comments
Amíci si každý rok pripomínajú výročie podpísania Deklarácie nezávislosti, 4 júl 1776. Deň keď vznikli Spojené štáty. Ja to tak trochu chápem, všetci sú hrdí na USA, tak z toho je veľký sviatok, ale mne to pripadá že si proste spravili Vianoce v lete. Všetci majú voľno (okrem nás), ozdobujú stĺpy vlajočkami(najviac centrum Washingtonu), rodiny sa stretnú(alebo si spravia nejakú grilovačku), v obchodoch sú výpredaje(z nejakého dôvodu), ľudia si prajú „Happy 4th of July“ (??? :D). Nás to nejak minulo, teda až na to že bol zavretý Office a nemohli sme si ísť vytlačiť veci. Deň bol daždivý, prišlo len zopár ľudí, takže easy day strávený spolovice ničnerobením . A keďže sa snažíme spoznávať kultúru v ktorej sa štvrtý júl oslavovať musí, tak sme večer zašli pozrieť sa na ohňostroj, ktorý bol totálne fiasko. Nefúkal vietor takže sme 20 minút pozerali na oblak dymu, a potom šli radšej na hamburger :)
Vždy mám radosť z toho, keď vidím, že si ľudia nezištne pomôžu. A tu to vídam fakt často, lebo ako som už párkrát spomínal, ľudia sú tu fakt milí. Keď sme boli v DC na výlete, vystúpili sme z busu, vošli do parku, zastali a pýtam sa Andrey kde teda chceme ísť. Skôr než stihla odpovedať, stála pri nás skupinka ľudí v oblekoch, a radili nám, čo by se mali navštíviť. Hlavne veľká zrkadlovka zrejme prezrádzala, že sme turisti. Druhýkrát, o pár hodín neskôr, sme chceli nájsť najbližšiu stanicu metra. Aďka vytiahla mapu, začal som ukazovať kde sme, ale doslova som nestihol ani dokončiť vetu a už pri nás stál chlapík, že s čím potrebujeme pomôcť. Bolo to fakt 5 sekúnd, ja to nechápem, toto už je nadprirodzené :)
Je to hanba, že nám to trvalo mesiac, ale konečne sme sa aj my dostali do hlavného mesta, ktoré máme asi hodinu cesty autobusom. Ráno pršalo, tak sme zvažovali neísť, ale našťastie sme to riskli. Všetko podstatné je vo Washingtone na jednom mieste, tak sme celý deň strávili v centre. Je to akoby veľký park, v ktorom je Biely Dom, Capitol, monument, múzeá, aj tento bazén ktorý poznáte z Forresta Gumpa: Celý tento park, v ktorého strede je Washingtonský monument, je obklopený múzeami, tak sme si vybrali Air and Space Museum, múzeum Americkej histórie a Prírodovedné múzeum, a tie sme prešli, ale stále sme ani z ďaleka nevideli všetko. Je toho proste veľa, a zaujímavo popísané a vysvetlené. A naozaj zaujímavé veci, napr. vesmírny modul Apolo 11, Sojuz, kopec lietadiel, kadejaké zvery, Apple II, rukavice Muhammada Aliho, skateboard Tonyho Hawka a podobne. V tomto parku sa práve konal nejaký festival , ktorého témou bolo Peru. Ten štát z Južnej Ameriky. Takže sme si dali peruánske kurča, a šli ďalej. Všetko je síce nakope, takže nebol problém to nájsť, dokonca sme našli dva Biele Domy :D Ten prvý bol nejak sivý, nezdalo sa nám to, ale všetko okolo neho uzavreté, a všetci ľudia sa tam fotili. Tak si vravíme to musí byť ono, a spravili sme pár fotiek: Ale ne, bolo to Ministerstvo financií či čo :D takže sme našli pravý Biely Dom, sfotili ho a kukli pár okolitých uličiek. Nakoniec sme ešte stretli Andrejkinho kamaráta, chvíľu s ním pobudli, a šli domov unavení zo super výletu.
Viacej fotiek dám do galérie. Už som to spomínal na začiatku, že ľudia sú tu milí. Nie všetci samozrejme, niektorí len podajú ID a ani neodpovedajú na ahoj, ale väčšina sú komunikatívni ľudia. Zastavia sa, spýtajú sa ako sa máš, odkiaľ si a podobne. Je to úplne bežná vec, na ktorú sme si zvykli, aj keď zo začiatku som sa sám seba pýtal, prečo sa starajú do niekoho, koho nepoznajú. Ťažko povedať do akej miery je tento záujem úprimný, lebo aj keď sa rozprávame, v podstate si nič nepovieme, proste také „bavenie sa o počasí“. Ale každopádne je to aspoň milé gesto. Časom som sa to tak nejak pochytil, a keď pracujem na desku, je to užitočné na vyplnenie ticha, kým skontrolujem meno a hosť sa zapíše. S niektorými, ktorí chodia pravidelne, mám taký už kamarátsky vzťah, vždy prehodíme aspoň pár slov. Ale s niektorými sa zakecám aj na dlhšie, rekord je zatiaľ tri a pol hodiny s motorkárom Tonym :)
Fotka je tentokrát od Xiao Liu :) :) :) Od začiatku leta skrývam jedno tajomstvo. Moji spolubývajúci Dávid a Lukáš sú zápasníci MMA. Tí ktorí náhodou neviete, je to bojové umenie zložené z úderov, kopov kadejakých hmatov, škrtení a tak :) Možno si poviete v pohode, aj ja poznám niekoho kto sa tomu venuje. Lenže Dávid sa tomu venuje na profesionálnej úrovni. Ale čo je najlepšie, len nedávno sa stal majstrom Českej republiky vo svojej váhe. To znamená že je to vééééľký frajer krát dva. Občas ma len tak z tréningových dôvodov zamotá ako vianočku.To že sme na jednom byte neveští nič dobré pre niekoho ako ja, keďže mojim hlavným koníčkom je podpichovanie všetkých naokolo. Zatiaľ som ale v jednom kuse, čo naznačuje že Dávidova trpezlivosť sa blíži nekonečnu ;)
S obľubou zvyknem používať vetu „To je relatívne“ ale tu som zistil že táto veta siaha ďalej ako som myslel . Keď som si objednával prvé hamburgrové menu, uznal som že vlastne ani nie som príliš smädný, tak som si objednal len stredný nápoj. Dostal som takmer litrový drink ktorý som ani nedopil. Takto to tu funguje, štandard je úplne inde ako u nás. Napríklad najbežnejšia miera na mlieko alebo džús je 1 galón (3,78 litra). Double Cheeseburger v Denny’s som z nás troch chalanov dojedol jediný, aj to len preto, že som bol predtým 10 hodín v práci s malým obedom. Ale nie je to len o jedle. Range Rover, ktorý som doma považoval za veľké auto, sa medzi miestnymi Chevroletmi, Buickmi, GMC alebo Fordami úplne stráca. Veľké cesty vedú na veľké parkoviská pri veľkých nákupných centrách, ktoré sú mimochodom všade. A po nich chodia ľudia s veľkými bruchami :)
A ešte jednu vec som zabudol. Platí to aj naopak, ale mám pocit že len v prípade vzdialenosti. Amíci jednoducho pešky nepôjdu, všetko je pre nich ďaleko. Chodníky sú prázdne, jediní koho pravidelnejšie stretáme sú mexikánci. A iní plavčíci, samozrejme :) Fotka je znovu od Andrejky Podobne ako článok o Apartmáne, aj tento je skôr informačný. Stravovanie si rieši každý sám, ale svoje skúsenosti zdieľame. Aj vďaka malej kuchyni, kde sa ledva obídeme a vidíme si do hrncov :) . Takže ak si niečo kúpi jeden z nás a je s tým spokojný, je veľká šanca, že za chvíľu si to kúpia aj ostatní. Zväčša okupujeme Walmart, ale čas od času navštívime aj iné supermarkety. Hlavne zeleninu a ovocie, ktoré sú tu dosť drahé, kupujeme v Global Food. Teda až na banány, tie stoja pár korún všade. Snahou je udržať cenu porcie, ktorá obsahuje mäso, ryžu alebo zemiaky a nejakú prílohu, čím nižšie. Ak kupujete potraviny vo veľkých baleniach, dá sa spraviť kvalitná porcia za 2-3 doláre, čo je celkom prijateľné. Celodenná strava vychádza tak 5-7 dolárov (bez zmrzliny a podobných chuťoviek). A občas zájdeme ochutnať miestnu kuchyňu do nejakého fastfoodu :)
Fotka je od Andrejky Včera sa na bazéne stala vec, ktorú som si neprial zažiť. Práve keď som bol na stande. Už na kurze som po chvíli srandy začal dúfať, že sa mi to nestane. Neúspešne. Neviem ako to napísať, tak to poviem narovinu – mali sme v bazéne hovno. (parťák mi to prial, pozdravujem Pali, máš to u mňa ;) ) Nejaké dieťa to nevydržalo, a urobilo to do plytkej časti bazénu. Všetci museli okamžite preč z vody, a zavreli sme bazén. Nasledovalo vysávanie, brushovanie, zvýšenie chlóru a tak. Detský bazén, ktorý je zavretý, by sa veľmi hodil, ušetrilo by to starosti. Asi budeme pri vstupe rozdávať plienky. Takže dneska to bude pochopiteľne bez fotky :)
Občas idú veci dobre tak dlho, až si človek začne myslieť, že to tak bude navždy. Lenže aj tento príbeh má svoj koniec. Keď sa deťom skončila škola, aj u nás nastali veľké zmeny. Imra, ktorá nedávno prišla, si to namierila naspäť kdesi do Marylandu, namiesto nej prišiel Dmitrij. Postelí je síce sedem, lenže už šiesti v byte je na hrane, kúpeľňa a hlavne kuchyňa (chladnička) sú už aj tak problémové. A prvý rozpis ako budeme pracovať, ktorý sme práve dostali, nevyzerá vôbec ružovo. Ilúzia bezproblémového leta sa rozplynula a nastala realita. Snáď sa časom bude meniť v náš prospech. Ale spoliehať sa na to nedá, tak sa pre istotu začínam zaujímať o možnosti nejakej ďalšej práce. Takže nie, nie je tu všetko ideálne.
Píšem o kadečom, ale akosi som zabudol na miesto, kde trávime najviac času, a to bazén. Ten náš sa nachádza v Manassase, je to najhlbší bazén našej spoločnosti (11 stôp t.j. asi 3,3 metra ) a jeho objem je 202 000 galónov, čiže zhruba 764653 litrov. Nakoľko je to skutočne veľký bazén, sme tam štyria plavčíci, z toho ale jeden sedí vpredu na „recepcii“ a kontroluje, kto vchádza. Vstup je totiž zadarmo, ale len pre ľudí ktorí bývajú v našej štvrti, tak kontrolujeme občianky. Občas je náročné vysvetliť niekomu, kto takmer nehovorí po anglicky, že musí prísť s residentom, a platiť pár dolárov. Aj keď na zozname obyvateľov je pár tisíc ľudí, väčšinu z nich sme ešte nevideli, a pravdepodobne ani neuvidíme. Zväčša je vo vode tak 20 až 30 ľudí, plus zopár sa opaľuje na lehátkach, ale až na pár výnimiek sa stále točia tí istí. A svojich najvernejších už dobre poznáme, sú to napríklad Jennifer, Maxie, Sára a Cindy, partia puberťákov, číňanka, týpek s fajkou, francúz, strážnik a jeho žena, pakistánec a šoférka školského autobusu :)
Život prináša rôzne prekvapenia. Nám jedno nadelil včera v noci, približne o 00:05. Mali sme tu pár dní návštevu, Katku ktorá pracuje na druhej strane Washingtonu. Ráno odchádzala, preto sme robili takú menšiu párty, a vtom sa ozvalo klopanie na dvere. Šiel som otvoriť dvere s istotou, že sa niekto prišiel sťažovať na to že robíme hluk, v lepšom prípade susedia, v horšom polícia. Otvorím, a vidím dvoch týpkov a dievčinu, tak sa pýtam How can I help you, a oni na to že sú z officu z Marylandu, a že toto je vaša nová spolubývajúca, položili jej ruksak na zem a čau :D Takže sme na byte momentálne šiesti, do 5 členného česko-slovenského kolektívu nám pribudla Imra z Turecka, celkom sympatická dievčina, 20 rokov, na priateľa sme sa ešte nepýtali, aj preto že po anglicky toho veľa nenavraví. Ale hneď ako prišla a zložila si veci, a pridala sa k nám, a spoločne sme sa snažili prekonávať jazykovú bariéru až do rána :) Takže momentálna družina z nášho bytu vyzerá takto: Fotky Andrejka,ďakujem :)
Ešte jeden dodatok z dnešného dňa. Ako plavčíci si na sprepitnom príliš nezarobíme, lepšie povedané vôbec. Ale nájdu sa aj výnimky. Dnes keď som sedel na stande, prišiel ku mne jeden pán, za ktorým pár minút predtým prišiel chlapík s krabicami z Domino's, a ponúkol mi pizzu. Najprv som nechápal, ale normálne mi dal celú pizzu, vraj si mám zobrať, a odišiel. Hneď nám to všetkým zlepšilo deň :)
Vo všeobecnosti je počasie vo Virgínii horúce. Aj my sme mali začiatok slnečný, potom sa to ale na pár dní otočilo a počasie stálo za... veď viete čo :) . Chladné dni majú jedinú výhodu – nikomu sa nechce plávať, takže je na bazéne kľud. Vtedy robíte veci ako vysávanie bazénu, zametanie a upratovanie, a keď skončíte s upratovaním, tak sedíte, stojíte, kecáte, chytáte Wi-Fi a dúfate že vám nezavolajú aby ste išli domov. Z krátkej skúsenosti ale môžem povedať, že najlepší je blesk alebo hrom, pretože keď ho vidíme alebo počujete, máte povinnosť na 30 minút vyprázdniť bazén, a potom už len chillovať :)
Na Slovensku študujem IT, takže môj život je dosť zviazaný s počítačmi a internetom. Niekedy viac než by som chcel, myslím že to väčšina z nás pozná. Máme na apartmáne jeden spoločný smartfón s mobilným internetom, čo je veľmi lákavé, ale rozhodol som sa prežiť leto bez neustáleho pripojenia na net. Máme vedľa bazénu budovu kam môžeme chodievať na Wi-Fi, takže sa pokúsim dať si odvykačku a vystačiť si celý čas s týmto. A mám pocit že mi to určite nebude na škodu :)
SSN nie je žiadna vulgárna skratka, znamená to Social Security Number. Boli sme si ho včera vybaviť, lebo je to číslo ktoré musí mať každý pracujúci v USA. Samotný proces je nudný, ale jednu vec musím spomenúť. Bol som pri úradníkovi, ktorý mal nejaké telesné postihnutie, škúlil, mal problém s chôdzou a bol pomalší, hlavne s prácou na PC. Pre mňa to znamenalo že som musel na vybavenie čakať 5-krát dlhšie ako kolega, ale aj napriek tomu som odchádzal s veľmi dobrou náladou. Naozaj obdivuhodné že ľudí s postihnutím neodpíšu, ale aktívne ich zapoja do života. Bod pre USA :)
PS: Fotka s tým nemá nič spoločné, len sa mi páčila tá budova a bola neďaleko :) Každý už určite počul že v Amerike ľudia často jedia hamburgery. Niečo na tom bude, lebo na každom rohu tu nachádzame nejaký fastfood. Klasický McDonalds vedie, ale je tu množstvo reťazcov, ktoré ponúkajú viacmenej to isté – kúsok mäsa s nejakou tou oblohou v žemli, hranolky a presladený nápoj. A práve s hamburgermi sa spája moje prvé americké sklamanie. Plní očakávaní sme išli skúsiť reťazec Wendy’s. Nakoľko som netušil čo by som si mal dať, strelil som naslepo, a výsledkom bolo menu ktoré ma vyšlo 10,37 dolára za hamburger, ktorý odo mňa dostal dve hviezdičky z piatich len preto, že bol predavač ochotný nás odfotiť. Takže Wendy’s nič moc, ale neklesám na duchu, ešte ma čaká dlhá cesta :)
Niektoré články nebudú príliš zaujímave, ale skôr informačné. Prvý je o našom letnom domove :) . Apartmán v ktorom bývame má jednu veľkú výhodu – je doslova cez ulicu od nášho bazénu (až na Andrejku), takže cesta do práce trvá niekoľko sekúnd alebo minút. Ináč je to úplne normálny byt s balkónom, kuchyňou, obývačkou, kúpeľňou a tromi izbami, proste nič výnimočné. Osadenstvo spomínaných izieb je nasledovné: Na izbe č. 1 sú Dávid a Lukáš, naši českí bratři, izbu č. 2 osídlili Andrea a Lucia, a na izbu č. 3 ostal posledný vyvrheľ čiže ja, čo mi veľmi vyhovuje a dúfam že sa to nezmení :). Rovnakých trojposchodových bytoviek ako tá, v ktorej bývame je v tejto štvrti mrte a jediné, čím sa líšia je číslo na modrej strieške. Nič moc keď vybočíte zo zaužívanej trasy, a potrebujete sa zorientovať. Najväčšie prekvapko nás ale čakalo, keď sme na izbe skúsili zasvietiť. Môžete klikať na vypínač koľko chcete, poste tam nie je žiadne svetlo, jediná možnosť je svietiť si lampami. Ale nakoľko tu strávime niekoľko nasledujúcich mesiacov, tak sa snažíme mať to tu radi, a až na maličkú kuchyňu je to v pohode :)
Ešte by som sa chcel vrátiť k cestovaniu, ktoré bolo jednou z vecí na ktoré som sa naozaj tešil, teda na let cez Atlantik. Náš let mal dve časti- Varšava -Londýn s British Airways, a Londýn – Washington s Virgin Atlantic. Viem že sa nedá porovnávať bežný let s transkontinentálnym, ale pár vecí by som spomenul. Náš dvaapolhodinový let do Londýna mal meškanie hodinu aj pätnásť minút, zatiaľ čo osemhdinový do Washingtonu dorazil načas. A hlavne, u BA sme si odtrpeli štandardné nudné poučenie o bezpečnosti, ale u Virgin nám pustili animovanú rozprávku plnú akcie, v ktorej bolo spomenuté všetko, a navyše fakt zaujala a pobavila. Úplne bije do očí rozdiel medzi národným dopravcom, a súkromnou spoločnosťou. Len toľko som chcel povedať :)
|
Ak chcete čítať články v poradí v akom boli napísané, preskrolujte sa na koniec - na úplnom spodku stránky kliknite na nenápadné previous, alebo kliknite na tento link:
mikolajcik.weebly.com/usa-2015/previous/2 Categories
All
Archives
February 2016
|