Nie je to tradičný cieľ turistov, nekúpite si tam lístok. Potrebuje niekoho, kto Vás vezme dnu ako hosťa. Ja mám šťastie že kamarát, ktorý štandardne robí v Seattle, prišiel do NYC na krátky čas, tak sme chceli ísť spolu na večeru. Tá sa nakoniec konala na terase budovy Googlu, ale to prebieham.
Vždy ma zaujímalo, či sa tam majú zamestnanci tak dobre, ako v rečiach, čo sa šíria internetom. A verte mi, majú sa. Ani zďaleka to nie sú len kancelárske priestory. Okrem mnohých mikrokitchen, kde máte na výber z rôznych nápojov, koláčov, cereálií, ovocia a iných snackov, máte miestnosti na oddych. Tam máte napríklad biliard, pinpong, playstation, a tak ďalej, nechce sa mi to všetko vypisovať. Mňa najviac zaujala miestnosť, ktorá proste bola len na lego. Proste kocky lega, a môžete si niečo poskladať. A keď sme už odchádzali, tak sme sa zakecali s príjemným securiťákom, a ten nás poslal najesť sa do firemnej jedálne, ktorá je asi na úrovni 4 hviezdičkového hotela, pre ktorý som robil v Londýne. Zo švédskych stolov si navyberáte čo chcete, ja som si dal takúto rybu so zeleninou, s takýmto výhľadom :)
0 Comments
Náš americký sen nie je ani zďaleka ideálny. Fakt sa tu potýkame s hromadou problémov. Ale najväčším problémom nie je to, že musíme na bazén každý deň kráčať skoro hodinu ráno a hodinu večer, ani to že je v gete, ani to že a v sebe diery a pumpa je tak slabá, že nečistoty vyberáme vedrom. Ani to že 10 dní voláme našej spoločnosti nech nám pošlú chlór, a oni majú totálne na háku, až kým neminieme všetko a ľudia sa im začnú sťažovať, že sme zavreli bazén. Sú to veci ktoré naserú, ale dá sa s nimi žiť.
S čím sa ale žiť nedá, je proste fakt, že minimálne štvrtina návštevníkov sú totálni idioti. Ale totálni! A väčšinou sa nejedná o deti, ale o dospelých. Ani nepamätám koľkokrát som sa s nimi hádal, a koľkokrát mi vynadali, keď nedokážu pochopiť základné veci ako žiadne behanie, žiadne šipičky, žiadne strkanie ľudí do bazénu a tak ďalej. Keď ich človek upozorní, tak sú urazení. Z nejakého dôvodu majú pocit, že lifeguard je len na stráženie detí, a keď sú starí, tak si kľudne môžu robiť čo chcú. Každý sa tu tvári jak Barack Obama junior, a pritom sa im na bývanie a aj bazén skladá celá Amerika, keďže sú to sociálne prípady a platené to je z daní. Minule asi niekto vyjadril svoj názor, a cez noc hodil do bazénu hovno. Fakt sa mi rozum zastavuje nad tým, čo sú to za ľudia. Nedávno zase, dedo ktorý pobehoval a strkal decká do bazénu, na moje upozornenie reagoval, že som len fucking lifeguard. Zdržal som sa komentára, aj keď ma toho mnoho napadlo, ale večer za mnou ešte prišla jeho dcéra, že som na ľudí príliš hrubý. Logika tristo. Fakt už chcem byť preč od týchto blbých ľudí, doma kde sú ľudia normálni, a priemerná inteligencia je v kladných číslach...... Aby to nevyznelo všetko tak smutné, tak tu aspoň dám túto fotku z bazénu :) Na to aby ste zapadli medzi miestnych drsňákov Vám stačia tri veci.
1. auto s reprákmi, najlepšie nejaký športiak (zväčša na leasing), hatcback, ale keď nie je tak nevadí, videli sme aj rodinný minivan :D 2. Nejaké nekvalitné techno, je jedno čo je to za pesničku, hlavne nech to má poriadne basy 3. Nejaké dobré parkovacie miesto na hlavnej ulici kde je veľa ľudí, aby všetci videli Potom už stačí otvoriť všetky dvere, dať volume na maximum aj keby to malo znieť ako búchanie po hrncoch, keďže všetky okná a spojlery sa trasú, a užívať si závistlivé pohľady okoloidúcich :) Fotku nemám, nechcel som riskovať život :) Ako som už spomínal, naším dočasným domovom sa stala časť Bronx. Nachádza sa na sever od Manhattanu. Neslávne sa zviditeľnil v sedemdesiatych rokoch, keď sa stal domovom pre množstvo gangov, a zločiny boli na dennom poriadku. Od týchto časov sa situácia samozrejme zlepšila, ale stále tu žije prevažne chudobná časť obyvateľstva, a niektorým oblastiam je lepšie sa vyhnúť. Fajn na tejto situácii je to, že si táto oblasť uchovala svojský ráz, a často sa tu stretávame so situáciami, ktoré inde len tak nezažijete. Striekajúce hydranty, grilovačky priamo na ulici, posprejované steny a autá... Minule mi pri metre sociálna pracovníčka(mierne za zenitom) sľubovala "Beautiful evening" :D Alebo keď idete po ulici, odrazu sa vedľa vás otvoria dvere, a ženská s pokojom Angličana vyšplechne vedro špinavej vody na chodník priamo pred Vás :) Také malé rozdiely, ktoré samotné nestoja za reč, ale ako celok vytvoria skvelý mix :) Kúpili by ste si ovocie z takejto dodávky? :) Už som to raz spomínal, že pri plavčíkovaní sa človek občas zakecá s ľuďmi, a dostane sa k ich príbehom. Jeden smutný som počul minule od Melanie . Celkom zlaté dievča, také tiché, utiahnuté do seba, ale po chvíli sa rozkecala. Bolo z nej cítiť akú radosť má, že sa s ňou niekto rozpráva, a zaujíma sa o ňu. Túto časť som si zapamätal veľmi dobre:
„I dont know my dad. He left when I was young. Then I had another dad, then another one, and another one. And my last dad dont live in same house like me. But mom says, that he is working, and when he will earn some money, he will come and we will live together.“ Voľný preklad: Nepoznám svojho otca, odišiel keď som bola malá. Potom som mala ďalšieho otca, potom ďalšieho a ďalšieho. Môj posledný otec nebýva s nami. Ale mama vraví, že pracuje, a keď zarobí peniaze, príde a budeme žiť všetci spolu. Pritom v Septembri ide do štvrtej triedy, teda má asi 9-10 rokov....... Deti na bazéne asi nevedia ako ma oslovovať, tak ma oslovujú rôzne. Napr. minule:
Eva : Excuse me mister, can we go now to the pool? Ja : Yea sure, but dont call me mister, I am not that old. Eva : So whats your name? Ja : Stanley. Eva : Ok mister Stanley! Nezmohol som sa na slovo... to dievča to ďaleko dotiahne :) Američania sú bohatí. To je štandardný názor, s ktorým sa často stretávam. Je to pochopiteľné, na pohľadniciach všetko vyzerá tip-top. Ja som už dávno z toho vytriezvel, ale práve tu v NYC to bije do očí viac než inde. Pri miliónových mrakodrapoch, v svete drahých áut a oblekov, na každom kroku stretáme ľudí pýtajúcich drobné. Jasné, je to extrémny prípad, ktorý sa týka mizivého percenta obyvateľov, ale títo ľudia sú produktmi miestneho životného štýlu. Žije sa pre dnešok, a to že sa situácia može zo dňa na deň zmeniť,je vedľajšie. A tak neriešia nejaké úspory, domy nekupujú ale prenajímajú, a neustále žijú na dlhy z kreditných kariet, ktoré priebežne splácajú. A až nastane problém, tak skončia na ulici. Také u nás bežné veci, ako pomáhať druhému v núdzi, sú tu viac výnimkou ako pravidlom, za všetko musí byť zaplatené, lebo prachy sú všetko. Nemáš dolár, niesi nič. Zlaté Slovensko :)
Vždy treba mať plán B. Pre istotu sa hodí mať aj plán C, a poctiví si pripravia aj plán D. Nejde o to, že by som to doteraz nevedel, ale...... no ved viete :D Začalo to v aute, na diaľnici kdesi v Queense. Naša spojka Frank (mimochodom parádny chlop), ktorý nás vyzdvihol na letisku, nám vraví také to štandardné klišé: „Mám pre Vás dve správy, jednu dobrú a jednu zlú“. Vtedy človek vie že je zle. Nikdy som ešte nepočul niečo také, že „Mám pre Teba dve správy, jednu dobrú a jednu zlú. Tá dobrá je, že mám pre Teba päť miliónov dolárov, a ta zlá, že nemáme trezor“. Takže som vedel že sme v sra*kách, ovšem ešte som nevedel v akých. Netrvalo dlho, a zistil som. Náš byt, teda ten, v ktorom sme mali bývať, prenajali niekomu inému. Bolo asi pol štvrtej, keď sme sa dostali do Frankovej kancelárie, s tým, že druhý byt(„dobrá správa“) sme okamžite zavrhli ako neobývateľný. Situácia bola zúfalá, tak sme otvorili kompy, a obvolali všetky inzeráty, ktoré sme na nete našli, ale neúspešne. Ani Frankovi známi nepochodili, nikto sa nehrnie do prenajímania domu na tri mesiace. Kamoš Luis nám ale odporučil Miltona, brokera z Manhattanu, ktorý čosi prenajímal. Ak ste niekedy videli nejaký gangsterský film z juhoamerického prostredia, tak ja som ho prežil!!! :D Po príjazde na miesto sme chvíľu hľadali kde tá kancelária je, keď sa zrazu vynoril chlapík, a voviedol nás do druhotriedneho kaderníctva. To už som čumel akože čo to je?? Prešli sme okolo týpkov strihajúcich potetovaných hispáncov, ktorí na mňa nejak škaredo zazerali (asi nesprávna farba kože?), vyšli po polorozpadnutých schodoch do miestnosti, ktorá mala od kancelárie tak ďaleko, ako si len viete predstaviť. Tam sme sa pustili do anglicko-španielskej diskusie s holohlavým Miltonom , ktorý mal asi 150 kilo a cigaru v hube. Trvalo nám to asi hodinu, a keďže to k ničomu neviedlo, Frank mi naznačil aby sme sa vyparili. Tak sme sa narýchlo rozlúčili, nasadli do auta, a keď sme konečne naštartovali, mi padol kameň zo srdca. Otázka večera ale stále nebola zodpovedaná, totiž kde budeme spať? Odpoveď sa ale ponúkla sama, jediný byt, ktorý sme mohli mať bol ten škaredý, ktorý sme na začiatku fakt nechceli. Tak sme aspoň skecali nájom o stovku na mesiac. Jedna rada na záver, ak budete čistiť dlážku postriekanú farbou, je treba to poriadne namočiť teplou jarovou vodou, a asi po 10 minútach to nožíkom alebo drôtenkou ide celkom fajne dole...
|
Ak chcete čítať články v poradí v akom boli napísané, preskrolujte sa na koniec - na úplnom spodku stránky kliknite na nenápadné previous, alebo kliknite na tento link: Archives
September 2016
Categories |