Výdatné raňajky sú základ, to vedia aj deti na prvom stupni základnej školy. O to viac, keď sú zdravé, a servírované na úrovni :) Takže po prekvapivo dobrom spánku v stane postavenom na mäkkom piesku, sme riešili čo teraz. Rozhodli sme sa ísť skúsiť získať nejaké miesta na tour do Antelope Canyon, čo sa nám našťastie podarilo najlepšie ako sa dalo - po rýchlych diskusiách sa nám podarilo dostať sa hneď na prvú rannú tour, takže sme nemuseli márniť vzácny čas čakaním. Tento kaňon patrí indiánom, takže nám neplatil náš preukaz do národných parkov, a doplácali sme extra dvacku za tour, a k tomu osem za vstup na indiánske územie. Takže s daňou nejakých tridsať babiek, ale znovu, veľmi zaujímavý výlet. Sprievodca nás vzal na spodný okraj kaňonu, ktorý vytvorila víriaca sa voda, ktorá steny pomaly obrusuje. Tam sme vstúpili dovnútra, a cestou k hornému okraju sme si užívali neskutočnú hru svetla v tenkom kaňone. Byť späť na dennom svetle bol trochu šok, ale prežili sme ho. Našťastie na ďalšiu zastávku sme to nemali vôbec ďaleko, vyslovene pár minút. Pre mňa to ale nebolo nič nové, pretože zvyšok dňa sme mali podobný ako minulý rok - Horseshoe Bend a Grand Canyon. Prišli sme, popozerali sme, dali nejaké fotky, a išli zas ďalej. Toto miesto je taká polhodinová záležitosť. Ale aby bolo nejaké vzrúšo, zistili sme že máme nejak málo paliva. Málo tak, že nedôjdeme ani na najbližšiu pumpu. Keď ste niekde v civilizácii tak sa nemusíte príliš stresovať, ale nachádzali sme sa v pustatine, takže situácia bola zlá. Aj to, čo v GPS vyzerá ako slušne veľké mestečko, je v skutočnosti pár stodôl. Vedeli sme, že do Tuba City nám to nevydá, ale našťastie sa v hodine dvanástej na obzore objavil GAP Expres 525. Dve budovy uprostred ničoho, ale podľa billboardu tam niekde nájdete aj clean restroms a ATM, takže ak pôjdete okolo, určite sa zastavte :) Po natankovaní plnej nádrže, a po zistení že Pali bude musieť chodiť bosý, lebo jedna jeho šľapka ostala ležať na parkovisku pri Horseshoe Bend, sme sa s úsmevom na perách pobrali smer Cameron. Naša predstava bola taká, že sa jedná o centrum oblasti, živé mestečko, ale kdeže, zas to bola jedna prdel sveta. Našťastie sa tam dalo najesť v Burgerkingu, a hneď vedľa sme si kúpili magnetky, takže sme mali všetko čo nám nevyhnutne bolo treba, a mohli sme v dobrej nálade pokračovať na Grand Canyon. O jeho veľkosti sme sa presvedčili, keď sme sa rozhodli zájsť na malú prechádzku. Môžete si vybrať rôzne trasy, pričom ta najdlhšia má dva dni. My sme vyrazili len tak, bez cieľa. Šľapali sme dve hodiny, a aj tak sme sa prakticky nikde nedostali (ako vidno na nasledujúcej fotke), a nakoniec sme boli radi, že sme sa stihli vrátiť hore do západu slnka. Dali sme sprchu v miestnom kempe, lebo po dni v púšti to bolo fakt treba, a vyrazili sme na nočnú cestu do ďalšej indiánskej rezervácie. Keď sme po pár hodinách nudnej cesty vstúpili na územie indiánov, neveril som vlastným očiam. Bola už dávno tma, a všade bol kopec divej zveri, jelene, srny, losy... desiatky a desiatky kusov, za celý život na Orave som nevidel ani polovicu toho, čo som tam videl za hodinu. Museli sme drasticky znížiť rýchlosť, takže cesta sa nám predĺžila, a keď sme konečne dosiahli parkovisko na Hualapai Hilltop, tak sme sa okamžite oddali vytúženému spánku.
0 Comments
Leave a Reply. |
Ak chcete čítať články v poradí v akom boli napísané, preskrolujte sa na koniec - na úplnom spodku stránky kliknite na nenápadné previous, alebo kliknite na tento link: Archives
September 2016
Categories |