Predstavte si ticho. Absolútne. Spíte, spokojne sa v snoch túlate po krajine zázrakov, keď tu zrazu začne niečo strašne vrieskať. Strašne, strašne hlasno, a vy vôbec netušíte ktorá bije, až po chvíli vám dôjde že ste v zamknutom aute na parkovisku spolu so stovkou iných áut, a to čo vrieska je alarm, ale až po dlhšej chvíli vám dôjde že to je alarm na vašom aute. Obzeráte sa, zisťujete čo sa deje, ale okolo seba vidíte len tri mátohy, ktoré sú na tom rovnako ako vy, snažia sa zistiť kde je sever a rýchlo nájsť kľúče od auta, nech ten debilný zvuk prestane, ale neviete si spomenúť kde ste ich večer nechali. Neskutočná facka, sny sú dávno za horami za dolami, a keď nastane konečne ticho, zistíte, že máte tep tak 500 za minútu. Ja zobúdzanie sa a vstávanie všeobecne neobľubujem, ale toto bolo jedno z najhorších v živote :D Veru nevydarený začiatok dňa. Vlastne celý začiatok bol nejaký nevydarený. Pred vstupom bol strážca, ktorý nás zastavil, a nechcel nás nechať ísť ďalej. Pýtal sa na rezervácie, a keď sme mu povedali že nemáme, zapísal si naše meno s tým, že sa budeme musieť nahlásiť dole v dedine a zaplatiť poplatok. Popravde, chceli sme sa tomu vyhnúť, lebo to bola celkom pálka, tak sme dúfali, že sa nám v dedine podarí nejak prešmyknúť. Aby toho nebolo málo, prinútil nás zobrať si so sebou spacáky aj stan, čo bolo spolu s nákladom vody na celý deň hrozné bremeno. Čakala nás totižto 13 kilometrová cesta do dediny, a potom ešte cesta k vodopádom. Nuž, začali sme šľapať. Prvá míľa je strmý zostup na dno kaňonu, a zvyšok idete už viacmenej po rovine, ale povrch je často štrk alebo piesok, takže o to namáhavejší je pochod. Takže sme išli týmto kaňonom, a málokedy sme stretli nejakého človeka. Pár turistov a pár kovbojov, ktorí občas ženú mulice cez kaňon. Je to popri helikoptére jediný spôsob, ako dostať všetko potrebné do dediny. Vrátane pošty, Supai je posledná dedina v USA, do ktorej sa nosí pošta na koňoch. Po pár hodinách sme narazili na prvú známku civilizácie – tabuľku s nápisom Supai, a šípkou naznačujúcu smer do dediny. Už sme neboli ďaleko od dediny, kde nám bol po príchode dopriaty nadštandardný servis. Strážca z vrcholu kaňonu nás nahlásil vysielačkou, takže pred dedinou čakal starý na koni, zapísal si nás a nasmeroval na chodník smerom k tourist office, aby nás náhodou nenapadlo prešmyknúť sa okolo, presne tak ako sme plánovali. A znova čosi povedal do vysielačky v ich indiánskom jazyku, to že nás nahlásil ďalej sme pochopili až keď sme uvideli pred officom indiánku čakajúcu na nás. Nechcela si nechať ujsť šancu ošklbať nás, keďže sme už boli na mieste a mala nás úplne v hrsti. Vytiahla kalkulačku, a vypočítala, že musíme zaplatiť vyše 500 dolárov. To sme samozrejme nemohli, tak sme využili skúsenosti z poľských trhov, a začali zjednávať. Argument že cenník majú zverejnený na webovej stránke nepomohol, a zrazu sa (napriek slovám strážcu z vrcholu kaňonu) jednodňový výlet uskutočniť dal, ale stál viac ako dvojdňový. Logika žiadna, ale nemali sme na výber, tak sme nakoniec zaplatili 250 dolárov, a pobrali sa cez dedinu k vodopádom. Oproti mojím očakávaniam mala Supai pár zvláštností. Napríklad, všade bolo strašne veľa psov, nechápem čo s nimi robia, ale bolo ich tam neskutočne veľa. Tak celkove to trochu pripomínalo rómsku osadu, nielen psy ale napríklad aj bordel, vôbec sa nestarajú o svoje domy. Každopádne, nechali sme dedinu za sebou, a kráčali k prvému z troch veľkých vodopádov, Havasu Falls. Keď sme ho dosiahli, neverili sme vlastným očiam, nádherná modrá voda v kontraste s červenými skalami a zelenou prírodou mi totálne učarovala. Samozrejme, nedalo sa nevyužiť situáciu, tak sme naskákali do vody a poriadne si to užili :) Po tom, čo sme sa vybláznili, sme pokračovali k druhému vodopádu - Mooney Falls, ktorý je najvyšší. Cesta bola pomerne dlhá, a keď sme k nemu dorazili ocitli sme sa nad vodopádom. Výhľad bol super, ale dole neviedol žiadny chodník, iba niečo ako prakticky zvislé schody/tunel/rebríky/reťaze, ktoré boli od vody z blízkeho vodopádu totálne klzké. Povzbudení tabuľou upozorňujúcou, že zostup je len na vlastné riziko, sme sa opatrne dostali pod vodopád a na chvíľu sa vykvasili do príjemne chladnej vody. Všetko alebo nič – tak by sa dalo definovať heslo tohto dňa. A preto, aj keď sme nemali času nazvyš, povedali sme si že to dotiahneme do konca. Do konca rozumej až k posledným vodopádom zvaným Beaver Falls. Tie sú ešte tak 4-5 kilometrov ďalej každým smerom. Nasadili sme teda slušné tempo, ale teraz už sme šli cez totálnu divočinu. Niekedy ani žiadny chodník nebol, proste jediný spôsob ako sa dostať pomedzi dve skalné steny bol ísť riekou . Už sme už ani nevedeli, či ideme správne, lebo sme vôbec nikoho nestretali, chodník bol sotva badateľný medzi divoko rastúcimi rastlinami, a niekedy sa nám úplne strácal, tak sme to riešili či už riekou alebo presekávaním sa cez porast. A keď už sme uvažovali nad otočkou, stretli sme konečne nejakých ľudí, ktorí nás uistili že sme maximálne 10 minút od vodopádu. Potešení sme teda došli posledný kúsok okolo jedinej palmy v okolí a konečne sme boli odmenení výhľadom na kaskádovité Beaver Falls. Obed s týmto výhľadom mi chutil tak ako už dávno nie :) Čas bol veľmi pokročilý, a preto bol čas vybrať sa naspäť. Tentokrát sme ale už išli proti prúdu rieky, teda stále mierne do kopca. A pomaly ale isto sa na nás začala prejavovať únava z posledných dní a dnešnej náročnej cesty. Rovnaká cesta sa mi zdala o dosť náročnejšou. Keď sme už prešli kus cesty a vyliezli hore po rebríkoch pri Mooney Falls, dostali sme skvelý nápad – poďme naspäť dole a poriadne sa naposledy vybláznime na tomto mieste kde sa už pravdepodobne nikdy nevrátime!!! Ondrej a Aneta naše nadšenie nezdieľali, ale my sme zišli zase dole a vytvorili si jednu z najlepších spomienok ever :) Do dediny sme prišli tesne pred piatou, akurát tak aby sme si zobrali tie nešťastné spacáky, a vydali sa hore kaňonom k autu. Už sme boli poriadne unavení, a aj voda nám dochádzala. A to sme zabudli na jednu podstatnú vec, na štandardných túrach zväčša najprv ideš do kopca, a vraciaš sa z kopca. Ale táto bola opačná – celý čas sme išli po dne kaňonu, a až na konci nás čakal veľmi strmý míľový výstup po serpentínach. Zozbierali sme posledné sily, a s oddychom po každom kúsku sme to dobojovali až na vrchol. Podľa mobilu sme mali v nohách viac než 63 000 krokov a 53 kilometrov. Ale nikto nám už nemôže povedať, že táto túra sa nedá spraviť za jeden deň :)
0 Comments
Leave a Reply. |
Ak chcete čítať články v poradí v akom boli napísané, preskrolujte sa na koniec - na úplnom spodku stránky kliknite na nenápadné previous, alebo kliknite na tento link: Archives
September 2016
Categories |